Daňová gilotína na autá: Keď nefunguje osveta, nastúpi osemstoeurová pokuta

Keď trh neposlúcha tabuľky centrály, úradník nezačne pochybovať o pláne, ale o svojprávnosti občanov. Inštitút finančnej politiky v spolupráci s Fakultou sociálnych a ekonomických vied Univerzity Komenského prišiel s pozoruhodným výskumom. Skúmali v ňom, aká vysoká ročná daň by konečne donútila slovenských motoristov vymeniť staršie auto so spaľovacím motorom za elektromobil.

Výsledky tohto akademického cvičenia vyrážajú dych. Aby bežný človek vymenil svoje auto za ekologickejšiu alternatívu, musel by mu štát ročne vyrubiť daň 315 eur pri malom mestskom aute, 370 eur pri rodinnom vozidle, 550 eur pri menšom SUV a dychberúcich 800 eur pri štandardnom SUV.

Súdruhovia v Bratislave a v Bruseli totiž narazili na nepríjemnú realitu, v ktorej radoví občania odmietajú plniť zelenú päťročnicu dobrovoľne. Podľa údajov Európskeho združenia výrobcov automobilov (ACEA) netvorili batériové elektromobily na Slovensku za prvých osem mesiacov tohto roka ani sedem percent z predaja nových osobných áut. V celej Únii pritom tento podiel prekračuje 21 percent.

Pre aparát je takéto zaostávanie za plánom priamou provokáciou. Namiesto otázky, prečo spotrebitelia elektroautá za vlastné peniaze nechcú, sa tak na stôl dostáva osvedčený recept každého plánovača. Keď nepomohli dotácie (samozrejme z cudzích peňazí) a zlyhalo aj morálne poučovanie, prichádza čas na fiškálnu palicu.

Správanie spotrebiteľov sa dnes v štátom platených projektoch netestuje preto, aby sme spoznali ich skutočné potreby, ale preto, aby úradníci zistili prah bolesti. Inak povedané, aká vysoká pokuta je potrebná na to, aby človek zlomil vlastné preferencie a podriadil sa ministerskému zámeru.

Cenové signály naruby a inžinierstvo chudoby

Voľný trh je postavený na tom, že ceny slúžia ako informačný signál o vzácnosti zdrojov. Keď je produkt drahý, trh nám hovorí, že na jeho zhotovenie treba priveľa vzácnych statkov. Ak sú elektromobily citeľne drahšie ako benzínové autá, trh tým jasne oznamuje, že batériová technológia zatiaľ nespeje k tomu, aby bez násilia a dotácií nahradila overené riešenia.

Thomas Sowell vo svojej knihe Basic Economics vysvetľuje, ako štátom pokrivené ceny ničia racionálne rozhodovanie. Politici, ktorí žiadajú špeciálne dane či dotácie, nechápu, že tým iba nútia cenový systém klamať o skutočnej vzácnosti vecí. Sowell uvádza príklad dotovania vody v Kalifornii, ktoré motivovalo farmárov pestovať smädné plodiny v suchu, hoci by sa inde dali vypestovať lacnejšie vďaka dažďu.

Na Slovensku sledujeme presne to isté pokrivenie, len s autami. Súdruhovia už predsa skúsili administratívne zvýhodnenie v prvej fáze. Pri registrácii nového auta štát podľa zákona o správnych poplatkoch účtuje za elektromobil fixných 33 eur bez ohľadu na kilowatty, zatiaľ čo bežné vozidlo platí podľa výkonu a ekologického koeficientu stovky eur.

Ani táto úradná protekcia však nestačila. Bežný občan totiž vie počítať podstatne lepšie než akademický výskumník. Úspora pár stoviek eur na zápise je zanedbateľná v porovnaní s priepastným rozdielom v nákupnej cene nového vozidla, neistotou ohľadom životnosti akumulátora a najmä s prudkým prepadom zostatkovej hodnoty elektrických áut na sekundárnom trhu.

Keď trh odmieta kúpiť drahší produkt, v kapitalizme musí výrobca znížiť náklady, no v očiach byrokrata treba potrestať zákazníka. Riešenie navrhované z akademického prostredia je priamočiare: ak nedokážeme spraviť elektromobily lacnými pre slovenské rodiny, spravíme bežné autá tak drahými, že ľuďom nezostane žiadna iná voľba (okrem tej štátom jedinej správnej).

Ročná daň 800 eur pre majiteľa bežného SUV nie je žiadnou platbou za štátne služby, ale administratívnou pokutou. Pre rodinu mimo Bratislavy predstavuje takáto suma celomesačnú čistú mzdu. Výskumníci nám tak s vážnou tvárou oznamujú, že na zmenu spotrebiteľského správania potrebujeme domácnosti jednoducho ožobráčiť.

Mýtus o neplatení za emisie

Zástancovia štátnych zásahov okamžite vyrukujú s námietkou o negatívnych externalitách. Budú tvrdiť, že autá so spaľovacím motorom vypúšťajú emisie a poškodzujú ovzdušie, a preto ich majitelia údajne jazdia na úkor ostatných bez toho, aby niesli plné spoločenské náklady. Podľa tejto logiky je potom vraj spravodlivé napariť na ne dodatočnú trestnú daň.

Táto námietka však ignoruje realitu daňového systému. Majitelia áut so spaľovacím motorom platia štátu za každý kilometer toľko peňazí, že negatívne externality bohato preplácajú. Podľa zákona o spotrebnej dani z minerálnych olejov a DPH tvorí podiel štátu viac než polovicu konečnej ceny nafty či benzínu na stojane čerpacej stanice.

Spotrebná daň z palív je navyše dokonalou variabilnou daňou viazanou na emisie. Čím ťažšie auto máte a čím viac kilometrov prejdete, tým viac paliva spálite a tým viac odvediete do štátneho rozpočtu. Majiteľ SUV pri bežnom nájazde odvedie štátu na daniach z pohonných látok stovky eur ročne, presne podľa toho, koľko skutočne odjazdil.

Elektromobily naproti tomu jazdia po cestách ako chránenci systému. Neplatia žiadnu spotrebnú daň z palív, hoci asfaltové komunikácie ničia rovnako, a kvôli váhe akumulátorov často ešte viac než spaľovacie autá. Údržbu ciest tak v praxi platia práve tí vodiči benzínových áut, ktorých by plánovači najradšej vytlačili z ciest osemstoeurovou ročnou pokutou.

Paušálna ročná daň na auto navyše popiera elementárnu ekologickú logiku. Zatiaľ čo daň v litri paliva motivuje jazdiť menej, paušálna daň trestá samotné vlastníctvo. Auto stojace na dvore rodinného domu nevypustí ani gram emisií, no úrad by zaň zinkasoval plnú sumu bez ohľadu na to, či za rok prešlo tisíc alebo dvadsaťtisíc kilometrov.

Zástancovia vládneho inžinierstva zabúdajú na to, čo Frédéric Bastiat nazval tým, čo nie je vidieť. Vidieť je len absenciu výfuku na ulici, no to, čo nevidno, sú emisie a devastácia prírody pri ťažbe lítia a kobaltu či výroba elektriny v uhoľných elektrárňach. Presunutie emisií z cesty do tovární a baní na druhom konci sveta nie je ekológia, ale účtovný trik.

Kasta daňovníkov verzus kasta vyvolených

Na Slovensku dnes daň z motorových vozidiel podľa zákona č. 361/2014 Z. z. platia len podnikatelia. Ministerstvo financií síce tvrdí, že zavedenie dane pre bežných občanov odmieta, no pokojní by sme byť nemali. Keď štátny aparát potrebuje zaplátať diery v rozpočte, podobné akademické návrhy zo zásuviek vyťahuje s železnou pravidelnosťou.

Murray Rothbard v diele Man, Economy, and State popísal, ako každý štátny zásah rozdeľuje spoločnosť na dve kasty. Na jednej strane stojí kasta daňovníkov, ktorí hodnoty produkujú a živia aparát. Na druhej strane vzniká kasta daňových konzumentov, ktorým štát tieto prostriedky prerozdeľuje. Vládna politika nevytvára celospoločenskú harmóniu, ale mocenský spor o to, kto koho ošklbe.

Zavedenie ročnej dane na osobné autá by bolo masívnym presunom peňazí od pracujúcich rodín k privilegovanej vrstve. Ľudia z regiónov, kde verejná doprava prakticky neexistuje a auto je nutnosťou na prežitie, by zo svojich daní nepriamo dotovali úľavy a infraštruktúru pre majetnejších mestských majiteľov elektromobilov.

Niektoré hlasy dokonca otvorene hovoria o tom, že nové zdanenie áut by mohlo vykompenzovať výpadky iných štátnych príjmov. Celá fasáda boja za klímu tak rýchlo padá. V skutočnosti ide len o hľadanie ďalšieho zdroja peňazí pre štátnu pokladnicu, ktorá odmieta škrtať vlastné výdavky a radšej hľadá nové spôsoby, ako vytiahnuť peniaze z vreciek ľudí.

Prečo centrálni plánovači nikdy neporazia trh

Žiadna zmysluplná technologická revolúcia v histórii nepotrebovala na presadenie vládne dekréty a sankcie. Kone nevystriedali automobily preto, že by štát uvalil likvidačnú daň na ovos a podkovy. Automobil uspel preto, lebo ponúkol ľuďom lepšiu službu za dostupnejšiu cenu v slobodnej súťaži.

Rovnako ani smartfóny nenahradili tlačidlové telefóny vďaka tomu, že by bruselskí súdruhovia zdanili každé stlačenie tlačidla. Presadili sa vďaka voľbe miliónov ľudí, ktorí rozpoznali ich úžitok. Konkurencia tlačila výrobcov k inováciám a znižovaniu nákladov, nie k spoliehaniu sa na štátnu priazeň.

Ak nová technológia potrebuje na svoje presadenie dotácie, nulové poplatky a osemstoeurové ročné sankcie na alternatívy, je to dôkaz, že na trh ešte nedorástla. Elektromobilita má svoje opodstatnenie tam, kde sa presadí sama, no jej administratívne vnucovanie celej spoločnosti je čistým plytvaním zdrojmi.

Čo súdruhovia v Bratislave a Bruseli nikdy nepochopia, je to, že ochrana prírody rastie z bohatstva, nie z úradníckeho zbedačovania. Čím slobodnejšia a bohatšia spoločnosť je, tým modernejšie technológie si môže dovoliť. Trestať ľudí za vlastníctvo auta dosiahne jediné: zakonzervuje starý vozový park, zníži mobilitu a vezme ľuďom ďalší kus ich slobody.