A kto by staval cesty?

Cesta

Ak niekto spochybňuje legitimitu štátu v určitej oblasti, ako prvý protiargument počuje práve pozíciu štátu pri výstavbe ciest. Bežný človek je vďačný štátu za to, že stavia cesty a klania sa politikom za každý postavený kilometer. Celé je to ale len jeden veľký mýtus.

Prečo tomu tak je? Na cestách nie je nič špeciálne. Je to len politická propaganda. Cesty sú jednoducho najhmatateľnejším a najjednoduchším marketingovým prostriedkom politickej triedy. Vládca sa preto tohto nikdy nechce vzdať. Nechce, aby sa niečo stavalo bez toho, aby mu niekto „nepobozkal prsteň na jeho ruke“. Ľudia nechcú počúvať zložité makroekonomické ukazovatele a už vôbec nechcú počuť o škrtoch. Naopak, cesty poznajú. Jazdia po nich a preto vedia, čo je to cesta, čo je to kilometer a veľmi dobre rozumejú tomu, keď politik povie: “Postavil som 150 km ciest.

V tomto článku sa dočítate, prečo tomu tak je a rovnako aj to, prečo je lepšie výstavbu ciest nechať na voľný trh. Najskôr si ale všeobecne povedzme, prečo vôbec čokoľvek privatizovať…

Prečo privatizovať?

V prvom rade je to morálka a etika, ktorými by sa mal riadiť každý slušný a civilizovaný človek. Vo voľnom trhu každý vymieňa svoje produkty a služby dobrovoľne, neexistuje donucovanie. Ak ja mám ceruzku a ty máš pero, a ja chcem pero a ty ceruzku, urobíme vzájomne výhodnú dobrovoľnú výmenu. Štát je naopak založený na systéme donucovania, bez ktorého by nemohol existovať. Nič také ako vzájomne výhodná výmena pri štáte neexistuje.

Ďalší veľmi dôležitý faktor je efektivita. Milton Friedman to popisoval vo svojej štvorčlenke efektivity míňania peňazí, kde jasne vysvetlil štyri existujúce spôsoby míňania. Za najefektívnejší logicky označil ten spôsob, keď niekto míňa svoje peniaze pre svoj prospech. Naopak za najmenej efektívny spôsob, označil spôsob míňania cudzích peňazí pre cudzí prospech. To je presne to, čo robí štát! Je to aj výstavba ciest. Výsledok v množstve minutých prostriedkov a kvalite je vždy najhorší pri štáte, teoreticky aj empiricky.

Môžeme postaviť 6-prúdovú diaľnicu do Užhorodu, budeme mať vysoké HDP, no ďalší rok budeme obhrýzať kôru zo stromov.
~ Juraj Karpiš

Tá neefektivita nemusí byť vôbec až tak extrémne zreteľná, ako to vidno aj na nasledujúcom zábere z krajiny, kde je zakázané súkromné vlastníctvo automobilov…

Rush hour na diaľnici v Severnej Kórei
Obr.: „Rush hour“ na diaľnici v Severnej Kórei.

V neposlednom rade netreba zabúdať ani na trhovú spravodlivosť. Vo voľnom trhu je vždy odmeňovaný ten, kto sa snaží a trestaný ten, kto robí chyby. Ak umierajú na cestách ľudia kvôli ich zlej bezpečnosti, štát na to nijak nedoplatí. „Nezmenší“ sa. Naopak, „dostane“ vždy ešte viac peňazí (na riešenie problému, ktorý sám spôsobil). V prostredí voľného trhu jednoducho zlá firma stratí svoj trhový podiel, alebo zbankrotuje.

Stavia politik cesty?

Nie. Žiadny politik nikdy žiadnu cestu nepostavil a ani ju nefinancoval. Jedinou činnosťou politika pri štátnej výstavbe ciest je manipulácia verejnej mienky všetkými možnými spôsobmi. Počuť od politika “Ja som postavil cestu.” je to isté, ako objednať si stavbu domu na kľúč za susedove peniaze, na susedovom pozemku, nechať si za tú „prácu“ od suseda aj zaplatiť a potom sa mu ísť pochváliť s tým, že aký pekný dom ste mu postavili. To, že celá vaša činnosť spočívala len (a reálne ani v tom nie) v odoslaní objednávky, je druhoradé. Podstatné je, že sa vám podarilo zmanipulovať suseda na totálne bezmozgové indivíduum, konajúce ako bábka na špagáte.

Ak vás po tomto váš sused neprekukne a stále sa bude na vás usmievať a požadovať ďalšie vaše „skvelé služby“, môžete skúsiť ešte ďalší (zlodejský) trik. Poviete mu, že za to, že môže bývať vo svojom vlastnom dome, vám musí platiť ročný poplatok. Aby to neznelo ako výpalné alebo hrozba, nazvete to nejak pekne eufemisticky, napríklad „daň z nehnuteľnosti“. Samozrejme musí to byť napísané na nejakom papieri s podpismi vašich kamarátov a vyzerať veľmi oficiálne.

Ak si niekto myslí, že existuje nejaký Santa Claus, Ježiško, Zubná víla alebo čokoľvek, čo by politikom zhodilo z nebies prostriedky a znalosti na výstavbu čohokoľvek, tak nech si kľudne žije v tejto ilúzii. Je to to isté, ako si myslieť, že spomínaný Santa Claus nosí darčeky… Je to jednoducho len vsugerovaná fikcia. Tak, ako vás rodičia v detstve klamali, že darčeky nosí Ježiško alebo Santa Claus, dnes vás klamú politici, že oni stavajú cesty a bez nich by ste tie cesty nemali. Asi tak, ako by ste nemali darčeky, ak by nebol Santa Claus.

Úmrtnosť na cestách a zodpovednosť

Na európskych cestách ročne zomrie približne 30 000 ľudí. V USA je to 40 000. Sú to obete, ktoré má na svedomí štát. Politici sa zvyknú chváliť s klesajúcimi štatistikami úmrtí na cestách. Európska únia sa chváli tým, ako sa jej vraj vďaka akčným plánom darí znižovať úmrtnosť. Donekonečna sa budú chváliť a opakovať, ako za úmrtie na cestách nemôžu oni, ale rôzne faktory (nepozornosť vodičov, alkohol za volantom, porucha áut, hustota premávky, …). Nikdy si nepriznajú vlastnú vinu. Spomínané faktory sú len dôsledkami, no skutočnou príčinou je štát. Je to rovnaké, ako keď skrachuje reštaurácia a my budeme hovoriť, že príčinou bola zlá obsluha, zlé jedlá, zlá lokalizácia, …? Nie! Na vine bude majiteľ, ktorý zle manažoval podnik.

Vo voľnom trhu a pri súkromných cestách by tiež umierali ľudia. Nedá sa povedať presne, že koľko, len s istotou vieme povedať, že menej. Ak je výsledkom štátnej produkcie jedla až hladomor a masové umieranie ľudí, čo by znamenala súkromná produkcia a správa ciest vo voľnom trhu v oblasti bezpečnosti? Podľa amerického ekonóma Waltera Blocka až 5-násobné zníženie počtu mŕtvych.  Môžeme ale povedať, že ak na štátnych cestách umrie 40 000 ľudí a na súkromných „len“ 8000, tak štát je zodpovedný „len“ za 32 000 životov? Nie! Je to rovnaké, ako povedať, že Stalin (Hitler, Pol Pot, …) nemá na svedomí x miliónov ľudí, ale menej, lebo v tom období by aj tak z dôvodu vojen a nepokojov umrelo x miliónov tak či tak.

Príklady z praxe

Ak niekto tvrdí, že „veď štát vždy staval cesty„, nie je to pravda. Prvé cesty a železnice boli práve súkromné. Povozu sa účtovalo racionálne, napríklad podľa šírky kolies, alebo podľa toho, koľko koní ho ťahalo. Podobne by to mohlo fungovať aj dnes, no na modernejších automatizovaných systémoch.

Máme príklady aj zo súčasnosti. Napríklad efektívne vyriešená doprava v súkromnej „Double deck“ tunelovej ceste na predmestí Paríža (a inde). Doprava v tomto dvojpodlažnom tuneli je plynulá a bezpečná. Sledujú ju desiatky bezpečnostných kamier a v prípade, ak sa niečo vyskytne, okamžite vyrážajú na miesto pracovníci súkromnej spoločnosti, ktorá cestu vybudovala a aj ju spravuje.

Duplex Double-deck A86 Paris
Obr.: Duplex „Double-deck“ A86 Paris.

Výborným príkladom sú aj súkromné mýtne úseky ciest v USA – California, ktoré rovnako efektívne riešia problémy s premávkou. Vytvorili paralelne s cestou ďalšie pruhy, ktoré môžu vodiči použiť v prípade hustej premávky, no za využitie si priplatia. Trhovo si priplatia za to, že sa rýchlejšie dostanú k cieľu.

Ako by to teda fungovalo?

Celá debata na túto tému mi pripadá absurdná, lebo je to, ako keby niekto povedal: „Ak teda nie to otroctvo, tak čo navrhuješ?„. Tak ako otroctvo bolo z princípu zlé a nemorálne, rovnako tak je nemorálna aj štátna výstavba a správa ciest.

Ako by to vyzeralo v neštátnom systéme výstavby a správy ciest, nie je možné presne predpovedať. Rovnako, ako si ľudia nevedeli predstaviť, že kto bude zbierať obilie, ak nebudú otroci. Rovnako si nevedia predstaviť, čo bude, ak by zrazu štát ponechal cesty voľnému trhu. Kto mohol tušiť, že ľudia vďaka voľnému trhu vymyslia kombajn? Rovnako nemôžeme tušiť, či budú, alebo nebudú cesty vôbec potrebné. Čo ak o 20, 30, 50 rokov už nebudeme (primitívne?) jazdiť gumenými kolesami po asfalte, ale budeme jazdiť na nejakých vznášadlách? Všetky tie argumenty etatistov zastávajúcich výstavbu alebo existujúcu cestnú infraštruktúru sa môžu rozprášiť behom jednej sekundy. Stačí jeden geniálny nápad a sloboda voľného trhu v jeho realizácii.

OK, skúsme teda na chvíľu predpokladať, že by sme stále jazdili na cestách podobným spôsobom. Cesty by boli teda vlastnené a spravované súkromnými spoločnosťami.

Mnohí tvrdia, že po vyjdení z domu by ste museli vhodiť mincu do mýtnice, ináč by ste ani nevyšli s autom na ulicu. Voľný trh hľadí vždy na spokojnosť zákazníka (nie, istoty neexistujú), teda tento scenár je veľmi nepravdepodobný. Mohol by byť jednoduchý elektronický snímač na autách, ktorý by skenoval prejdenie nejakej “elektronickej brány” a po určitom období by vám prišla faktúra. Môžeme si zobrať príklad aj z maďarských diaľníc, ktoré majú inštalované kamery a sledujú evidenčné čísla vozidiel. Rovnakým spôsobom by to mohla mať aj súkromná spoločnosť prevádzkujúca cestu. Stačilo by, ak by si šofér (cez web) zaregistroval svoju ŠPZ (aj v nejakej centrálnej evidencii, čo by mohla zastrešovať súkromná agentúra) a mohol by spokojne jazdiť po celej krajine. Po určitom období, by mu prišla domov faktúra.

Je celkom pravdepodobné, že spoplatnené by zostali len diaľnice (nie ako dnes, keď platíme za všetky cesty), keďže miestne firmy podnikajúce na danom území a aj samotní ľudia by mali eminentný záujem na existencii infraštruktúry pre svoj prospech. Firmy by stavali cesty bez priamej návratnosti z nich (aby sa k nim ako mali dostať ich zákazníci).

Voľný trh by riešil rovnako aj plynulosť premávky a bezpečnosť. Kolóny by riešili buď flexibilnou výstavbou a úpravou ciest (ako vidíme aj na dnešných príkladoch), alebo jednoducho vyššími poplatkami v špičkách, tzv. peak load pricing (špičkové cenové zaťaženie). To by mnohých odradilo cestovať v čase dopravnej špičky, ak by to súrne nepotrebovali. Zamestnávatelia by upravili kvôli vyšším cenám pracovnú dobu zamestnancov (niekto by pracoval od 7 do 15hod, iný zas od 8 do 16 hod.) a tým by ich aj zvýhodňovali. Vytvoril by sa ďalší prirodzený systém benefitov. No hlavne by sa zvýšila bezpečnosť a plynulosť premávky. Dnes nič také nepoznáme, dostanete známku a môžete jazdiť, koľko chcete. A keďže je to „zadarmo“, ľudí netrápi, kedy sa vyberú na cestu.

Ak by niekto zomrel z dôvodu nízkej bezpečnosti na ceste, poškodilo by to konkrétnu spoločnosť prevádzkujúcu cestu. Jednak by si pozostalí mohli od nej vysúdiť odškodné (čím by reálne tratila prostriedky) a zákazníci by sa správali následne racionálne trhovo. Obchádzali by cesty spravované takouto firmou a chodili by po cestách s lepším a bezpečnejším správcom. Zákazníci by si vyberali trhovo, podľa ceny a kvality. Lepší by rástli a horší by strácali. Takto prirodzene by fungoval trh aj pri cestách. Dnes nič také nepoznáme, konkurencia neexistuje. Za smrť ľudí nik nie je potrestaný a nik nie je ani len za to znevýhodnený.

Štát ako centrálny monopolný donucovateľ a excelentný manipulátor sa snaží presvedčiť ľudí o tom, že robí všetko pre ich dobro a bezpečnosť. Z každej jednej oblasti, či už je to školstvo, zdravotníctvo, alebo len spomínané cesty, ak by sa štát stiahol, zvýšilo by to životnú úroveň celej spoločnosti. Niektorí odporcovia privatizácie ciest tvrdia, že ak by sme nechali súkromným firmám voľné pole, všetky cesty by skúpila jedna zlá chamtivá spoločnosť, stala by sa monopolom a účtovala by si za prevádzku nehorázne poplatky. No… ak to má v najhoršom prípade skončiť súčasným stavom, tak hovorím, že to určite stojí za vyskúšanie. 🙂

Zdroje: Walter Block, Larken Rose, John Stossel

Súvisiace články

Diskusia (50)

Pridať komentár

Komentár sa zverejní po schválení. Ukladáme iba meno a text — e-mail ani IP adresu nepotrebujeme.