Menej štátu… viac slobodyHľadať
Štátne regulácie

Vy ste rodič A či rodič B?

Ronnie König3 min čítania47 komentárov

Rodičia žijúci vo Francúzsku sa budú musieť dohodnúť, kto bude v úradných dokumentoch figurovať ako rodič A a kto ako rodič B. Pomenovanie ako otec alebo matka nie sú už politicky korektné. V úradných dokumentoch vraj nemajú čo hľadať. Prezident Hollande to zariadi, zákon už má pripravený. Niekto tieto nové opatrenia víta otvorenou náručou, iní protestujú na námestiach.

Spoločenský diskurz o tom, ako to má v spoločnosti fungovať, sa opakuje znova a znova v inej podobe, v inej oblasti. Ako prichádzajú nové témy zisťujete, že raz stojíte na jednej strane a inokedy na druhej strane. V niektorých témach ste v konflikte s tými, s ktorými ste v iných témach súhlasili. Všetky témy však musíte sledovať, lebo vás vtiahli do veľkej spoločenskej hry, ktorá nepozná prestávku. Ak vám niečo unikne a nevyslovíte vlastný názor dostatočne nahlas, iní vám zmenia váš život. Tá spoločenská hra sa volá sociálna demokracia.

Ak raz príjmeme myšlienku, že sloboda jednotlivca podlieha rozhodnutiu väčšiny a že váš majetok nie je celkom váš majetok a váš príjem nie je celkom váš príjem, v tom okamihu sa roztrhne celé vrece komplikovaných problémov. Problém okolo registrovaných partnerstiev a tradičnej rodiny presne zapadá do tejto kategórie, aj keď to možno navonok tak nemusí vyzerať.

Prečo je vlastne definícia manželstva a ich registrácia štátnou agendou?

V prvom rade treba povedať, že ešte pred dvoma storočiam štát nebol ten, kto rozhodoval, čo je to manželstvo. Možno to niekoho prekvapí, ale v tých časoch bola tradičná rodina uznávanejšou hodnotou ako dnes. Môžeme bez váhania povedať, že štátna definícia manželstva nie je zárukou ochrany tradičného manželstva a rodiny. Skôr naopak, ekonómovia ako prof. Thomas Sowell sa zhodujú, že sociálny štát pôsobí na tradičnú rodinu ničivejšie ako mnohé iné faktory.

Sociálny štát je z definície systém, kde sa prerozdeľuje veľká časť bohatstva. Nestačia poplatky za konkrétne služby, nestačia ani nepriame, spotrebné dane. Musia sa zdaňovať aj príjmy a zavádzať špeciálne dane, ktoré by normálneho človeka sotva napadli. Len ako zabezpečiť, aby bola miera, ktorou zdaňujú jedného spravodlivá vzhľadom na iného daňovníka? Ako zdaňovať tak, aby v konečnom dôsledku platil dane ten, na koho sú namierené a aby sa neprenášali na niekoho, na koho namierené nie sú?

Keď si predstavíme, aká je spoločnosť komplikovaná a dynamická, keď si predstavíme, že každý človek sa narodí do inej situácie, prežije unikátny životný príbeh, keď si predstavíme komplikovanosť modernej ekonomiky, tak je nám jasné, že spravodlivosť nie je možné nájsť. Je to teda snaha od počiatku odsúdená na neúspech. Nech sa systém nastaví akokoľvek,  neustále sa bude vynárať potreba nový daňových reforiem.

Aj byrokratom je zrejmé, že ľudia žijú v rodinách, vychovávajú deti a ak by mladú rodinu ničili daňami rovnako ako ostatných, tak by to spoločnosť položilo. Aspoň niektorým to jasné je a pod tlakom verejnosti sa presadili daňové úľavy. Keď však existujú takéto privilégia, tak nevyhnutne dochádza ku konfliktom. Prečo by také privilégia nemala mať aj iná skupina ľudí, ktorá je pre spoločnosť tiež užitočná? Argumentovať prečo je niekde privilégium odôvodnené a niekde nie, je diskusia, ktorá nikdy nepríde k nejakému definitívnemu záveru, lebo ani nemôže. Konflikt je pre sociálnu demokraciu príznačný. Stačí, že získate väčšinu, v argumentácii spomeniete spoločenskú dohodu a objednávku a pravidlá sú nastolené podľa vašich predstáv, ale porazená menšina spokojná nebude.

Ako to všetko vyriešiť ?

Ako hovorí Charles Adams, znalec histórie zdaňovania, história slobody je úzko previazaná s históriou zdaňovania. Ak by štát neprerozdeľoval príjmy, nebolo by dôvodu ani na kategorizovanie, zvýhodňovanie a znevýhodňovanie ľudí podľa ich aktuálnej situácie. Množina problémových bodov, kde konflikty vznikajú by sa významne zredukovala. V našom konkrétnom prípade by to znamenalo, že by počet dôvodov, pre ktoré štát vôbec eviduje spolužitie ľudí v domácnosti, by sa tiež znížil.

Ak by manželstvo nebola štátom regulovaná sféra, veriaci by nemuseli už vykonávať žiadne právne úkony a podpisovať politicky korektné formuláre na mestskom úrade. Ich sobáš by bola sviatosť medzi dvoma ľuďmi evidovaná cirkevne, podobne ako to bolo v minulosti. Neveriacim by stačila slobodná dohoda, podľa ich vlastného uváženia. V tomto kontexte si myslím, že bojovníci za rovnoprávnosť často začínajú od nesprávneho konca. Lepšia je skutočná sloboda, kde neexistujú privilégia, ako nekonečný súboj o získanie rovnakých privilégii ako má niekto iný.

Možno vám dnes vyhovuje to, čo si väčšina myslí a presadzuje, ale veľmi ľahko sa môže stať, že príde nová generácia, ktorá vám bude vnucovať videnie sveta, ktoré je v rozpore s vašim svedomím a presvedčením. Rozumnejšie je teda odmietnuť túto veľkú spoločenskú hru, kde hlasujeme o slobode iných, či už ste konzervatívny katolík alebo ľavicový liberál. Ron Paul často zdôrazňuje, že sloboda ľudí spája. Doplním len že, štátne regulácie a sociálne inžinierstvo ľudí rozdeľujú a vedú k neslobode. V istom zmysle sa to teda podobá na rímske “rozdeľuj a panuj”, akurát rozdeľujeme sa často sami, keď nesprávne identifikujeme korene problémov a márne sa snažíme politicky vylepšovať systém pokazený už pri dizajne.

Súvisiace články

Diskusia (47)

Pridať komentár

Komentár sa zverejní po schválení. Ukladáme iba meno a text — e-mail ani IP adresu nepotrebujeme.