Menej štátu… viac slobodyHľadať
Štát

Únik z Matrixu

Ak sa niekto, kto bol indoktrinovaný do kultu „autority“, konečne odviaže od tohto mýtu, prvá vec, ktorá sa stane bude, že uvidí realitu okolo seba v zásadne inom svetle. Ak

Martin Bulák4 min čítania62 komentárov

Ak sa niekto, kto bol indoktrinovaný do kultu „autority“, konečne odviaže od tohto mýtu, prvá vec, ktorá sa stane bude, že uvidí realitu okolo seba v zásadne inom svetle. Ak pozoruje mýtus „autority“, ktorý sa infiltruje do takmer každého aspektu života ľudí, potom vidí veci, ako v skutočnosti sú, a nie také, ako si ich predtým predstavoval. Väčšinu z toho, keď vidí takzvaný „výkon zákona“ v praxi, rozpozná ako čistú, nelegitímnu a nemorálnu zlodejinu, používanú na vydieranie a kontrolu ľudí za účelom služby politikom. (Výnimku v tomto tvorí len prípad, keď polícia používa silu, ak niekto vykonáva akt agresie voči iným – ironicky, presne to isté, čo polícia väčšinou vykonáva v mene vládnej moci.)

Keď bývalí etatisti pozorujú rôzne politické rituáli, či už parlamentné voľby, legislatívne debaty v parlamente, alebo keď mestské vedenie vydá nejaké nové „nariadenie“, pozerá sa na to tak, ako to v skutočnosti je: bludné konanie a halucinácie ľudí, ktorí boli indoktrinovaní do kompletne neracionálneho kultu. Akákoľvek verejná debata o tom, aké „verejné nariadenie“ by malo vzniknúť, alebo akí „zástupcovia“ by mali byť zvolení, alebo aká „legislatíva“ by mala byť prijatá, pripadá tomu, kto unikol mýtu, tak užitočná a racionálna, ako sledovať dobre oblečených, atraktívnych, s rešpektom vyzerajúcich ľudí seriózne diskutujúcich o tom, ako by mal Santa Claus naložiť s ďalšími Vianocami.

Tomu, kto unikol mýtu „autority“, sa predpoklad, na ktorom sa zakladajú všetky politické diskusie, kompletne rozplynie, a každý kúsok rétoriky, ktorý vychádza z tohto mýtu, je automaticky rozpoznaný ako totálne šialený. Od-indoktrinovaný jedinec vidí každý politický míting, každý politický argument, každú diskusiu o čomkoľvek politickom, každý priamy prenos z parlamentu, kde sa rokuje o novej „legislatíve“, ako jasný signál symptómu hlbokého sebaklamu spôsobeného zaslepenou akceptáciou totálne šialenej kultovej dogmy. Každé voľby, kampane, písanie svojmu politickému „zástupcovi“, podpisovanie petícii, sa zrazu zdajú nie viac racionálnejšie a užitočnejšie, ako modlenie k bohu sopky na požehnanie kmeňa.

Ten, kto bol „odprogramovaný“, nevidí len márnu snahu vo všetkých politických krokoch, no vidí, že tieto kroky, bez ohľadu na ich zamýšľaný cieľ, vždy len posilňujú daný mýtus. Tak ako presvedčenie každého v kmeni modliaceho sa k bohu sopky je upevňované v tom, že nejaký boh sopky existuje, rovnako aj prosíkanie politikov posilňuje presvedčenie, že existuje nejaká právoplatná vládnuca vrstva, že ich príkazy sú „zákon“, a že poslušnosť k týmto „zákonom“ je morálny imperatív.

Tomu, ku ktorému ľudia teraz vznášajú najväčší rešpekt, a častokrát ho nazývajú „čestným“, je rozpoznaný ako bludný, bohurovný zakomplexovaný šialenec tými, ktorí unikli mýtu „autority“. Od-indoktrinovaný, ak potrasie prezidentovou rukou, nebude hrdý na to viac, ako keby potriasol ruku hocijakému psychotickému, narcistickému masovému vrahovi. Muži, ktorí obliekajú čierne rúcho a oháňajú sa drevenými kladivkami a nazývajú sa „súdom“, sú videní ako úplní šialenci. Tí, ktorí nosia odznaky a uniformy, a myslia si o sebe, že sú niečo viac ako bežní ľudia, už nie sú videní ako ctení bojovníci za „právo a poriadok“, ale ako pomätené duše, trpiace mentálnou poruchou.

Samozrejme, tí ktorí sa zbavili mýtu „autority“ môžu stále pociťovať nebezpečie, ktoré sú schopní megalomaniaci a ich žoldnieri (vojaci a policajti) napáchať, no činy žoldnierov už nie sú videné v žiadnom pohľade ako legitímne, racionálne alebo morálne. Tí, čo unikli mýtu, začínajú vidieť tých, ktorých činy sú ovplyvnené ich „oficiálnym“ odznakom tak nebezpečné, ako pri ľuďoch ovplyvnených halucinogénnou drogou, a práve pre tento dôvod – pretože majú halucináciu o realite, ktorá neexistuje, sú vedení touto predstavou k násilným činom bez racionálneho premýšľania. Ak sú tí, ktorí unikli mýtu „autority“ konfrontovaní s „policajným dôstojníkom“, môžu sa stále chovať tak, ako keby narazili na besného psa: hovoriť s kľudom, konať submisívnym spôsobom a nerobiť žiadne rýchle pohyby. A to bez ohľadu na akýkoľvek rešpekt k „mužovi zákona“ alebo besnému psovi; je to len z dôvodu strachu z hroziaceho nebezpečenstva vychádzajúceho z niekoho, koho mozog nepracuje správne, lebo je infikovaný deštruktívnou chorobou, či už je to besnota alebo viera v „autoritu“.

Ak tí, čo veria v „autoritu“ vykonajú násilný čin, považujú to za niečo správne, lebo je to v rámci „zákona“. Ich obete majú len málo možností. Ak sa vymáhač „dane“, policajt, alebo akýkoľvek iný vymáhač z vôle politikov pokúša vydierať, zastrašovať, kontrolovať alebo napadnúť tých, ktorí unikli mýtu „autority“, ciele takejto „legálnej“ akcie sa môžu buď zmieriť s takouto nespravodlivosťou, môžu to nejakým spôsobom obísť, pokúsiť sa skryť pred takýmto „legálnym“ agresorom, alebo sa môžu brániť silou. Nanešťastie posledná možnosť je vždy potrebná, pretože takáto obrana je morálne oprávnená (aj keď je „nelegálna“), a je smutné, že dobrý človek by mal vôbec použiť násilie voči inému dobrému človeku len preto, že jeho presvedčenie o dobre a zle bolo prevrátené na hlavu a skazené neracionálnym mýtom.

Dokonca aj vražední zlodeji najbrutálnejších režimov v histórii, si cez svoju vieru v „autoritu“ mysleli, že robia len to, čo je ich povinnosťou; mysleli si, na určitej úrovni, že ich činy sú čestné a správne, v opačnom prípade by ich ani nevykonávali. Takáto slepá oddanosť „autorite“ ponecháva daným obetiam väčšinou len dve možnosti: podvoliť sa tyranii alebo zabiť takto zmäteného „vykonávateľa zákona“. Bolo by o dosť lepšie pre všetkých, predtým ako by sa násilný odpor stal nevyhnutným, aby boli žoldnieri štátu „odprogramovaní“ z ich pomätenosti, aby sa takto odvrátila nutnosť ich vystrašenia, ublíženia alebo zabitia, na zastavenie takého zla.

Úryvok z knihy: Larken Rose: The most dangerous superstition

Poznámka prekladateľa: Autor v tomto článku popisuje možnosť obrany s použitím sily voči legálnej moci. Takáto predstava môže pre mnohých pôsobiť pohoršujúco, pokiaľ si ju dávajú do súvislosti s bežnými „ochrancami zákona“  vo vzťahu k bežným ľuďom a aktuálnemu stavu. Pokiaľ sa na to ale pozrieme z historického pohľadu legálnej deportácie židov, ich predošlého legálneho odzbrojenia, potom u mnohých forma obrany (pred deportáciou) nevyvoláva pohoršenie, naopak, tento postup by aj podporovali. Ale prečo? V princípe sa jednalo o výkon legálnej moci štátnym zamestnancom. Paradoxne ani v norimberskom procese neplatil argument „robil som si len svoju prácu“, resp. „plnil som rozkazy“, no pozeralo sa na morálnu stránku veci (teda že zabíjanie nie je v poriadku, aj keď je legálne). Podstata článku teda nespočíva v iniciácii násilia alebo podpore agresie voči štátnym činiteľom, no jednoducho uvedomenie si toho, že človek má legitímne právo chrániť svoju slobodu a svoj život v extrémnych prípadoch (ako tomu bolo aj v prípade nacistického Nemecka) aj s použitím zbrane, dokonca aj proti legálnym vykonávateľom zákona (čo nepriamo potvrdil aj norimberský proces).

Súvisiace články

Štát

Ako zanikla Slovenská republika

Nevieme, kedy presne sa to stalo. Bolo to postupné. Slovenská republika vznikla 1.1. 1993 ako projekt úspešného mladého politika Vlada Mečiara. Zažila všeličo – mafiu, vraždy, kradnutie, iluminátov, privatizácie, a

George Voluntaryista

Diskusia (62)

Pridať komentár

Komentár sa zverejní po schválení. Ukladáme iba meno a text — e-mail ani IP adresu nepotrebujeme.