Progresívne Slovensko je vám primálo radikálne? Pozrite sa, čo chystajú nemeckí súdruhovia z Die Linke

Na slovenskej politickej scéne sme si už zvykli na pravidelné lamentovanie nad tým, ako veľmi je Progresívne Slovensko naľavo. Stačí, aby niekto v Bratislave navrhol novú ekologickú reguláciu, digitálnu daň alebo ďalšie prerozdeľovanie cez štátne dotačné schémy, a komentátori okamžite bijú na poplach pred nástupom nového socializmu. Lenže všetko na svete je relatívne a slovenskí ľavicoví liberáli sú v porovnaní so svojimi západnými kolegami stále len neškodnými technokratmi v nažehlených oblekoch.

Ak chce človek vidieť nefalšovanú, krištáľovo čistú túžbu po riadení celej spoločnosti zo straníckeho sekretariátu, musí sa pozrieť do Berlína. V oficiálnom programe strany Die Linke nenájdete žiadne zložité maskovanie modernými politologickými frázami. Priamy politický potomok komunistickej strany, ktorá kedysi vládla v NDR za ostnatým drôtom, sa s nejakým rešpektom k trhovému poriadku vôbec neobťažuje.

Hoci je Die Linke na spolkovej úrovni v opozícii a jej vplyv na každodennú legislatívu je obmedzený, jej oficiálny stranícky program predstavuje fascinujúcu sondu do hláv ľudí, pre ktorých pád Berlínskeho múru nebol dôkazom zlyhania centrálneho plánovania, ale iba drobným nedorozumením. Poďme sa pozrieť bod po bode na to, čo nemeckí súdruhovia verejne sľubujú voličom a aké ekonomické spúšte by ich nápady vyvolali v praxi.

Opozícia áno, ale rastúca. Vo voľbách do Bundestagu v roku 2025 získala Die Linke 8,8 percenta. Koncom septembra 2026 jej prieskumy merajú desať až dvanásť percent - INSA desať, Forsa aj Forschungsgruppe Wahlen zhodne dvanásť.

A potom je tu Berlín. Vo voľbách do Snemovne poslancov 20. septembra 2026 sa Die Linke stala najsilnejšou stranou hlavného mesta s 25,7 percenta hlasov. Oproti roku 2023 si polepšila o 13,5 bodu.

Druhá CDU má 18,8 percenta, AfD 16,3, Zelení 14,3 a SPD 12,1. Zo 158 kresiel v snemovni ich Die Linke drží 47 a účasť vyskočila na 74,2 percenta, najvyššiu od roku 1990.

Program, ktorý rozoberáme nižšie, teda nie je zoznam želaní okrajovej strany. V nemeckej metropole je to program víťaza volieb.

Bývanie a energetika: Cenové dekréty a zelené vyvlastňovanie

Prvým terčom každého správneho plánovača je tradične trh s bývaním. Podľa Die Linke netreba uvoľňovať stavebné predpisy ani zrýchľovať územné konania, aby sa stavalo viac a lacnejšie. Riešenie je predsa prosté: nariadiť cenové stropy.

„Innerstädtische Mieten und Grundstückspreise sind nach oben zu begrenzen, so dass Siedlungen und Einkaufszentren auf der grünen Wiese an Attraktivität verlieren.“

V slovenskom preklade: „Vnútromestské nájomné a ceny pozemkov sa musia zhora obmedziť, aby sídliská a nákupné centrá na zelenej lúke stratili na atraktivite.“ Súdruhovia v Berlíne zjavne veria, že trhovú cenu pozemku v centre mesta určuje iba svojvôľa nenásytného majiteľa, ktorú stačí skrotiť podpisom ministerského dekrétu.

Čo sa však stane v reálnej ekonomike? Zastropovanie cien bývanie nezlacní, iba ho vymaže z trhu a premení hľadanie bytu na nedôstojný poradovník. Keď štát zakáže účtovať trhové nájomné, vlastníci prestanú do bytov investovať, znížia náklady na ich údržbu a mnohí nehnuteľnosti radšej stiahnu z ponuky alebo ich rozpredajú po jednotlivých izbách na čiernom trhu.

Nemecko tento experiment pritom nedávno zažilo v priamom prenose. Keď ľavicová koalícia v Berlíne zaviedla v roku 2020 neslávny strop na nájmy (Mietendeckel), štúdia mníchovského inštitútu ifo ukázala, že ponuka regulovaných nájomných bytov v meste prepadla až o 60 percent. Zákon neskôr zrušil ústavný súd ako protiústavný, no Die Linke to neprekáža v tom, aby rovnakú katastrofu žiadala zaviesť na úrovni celej spolkovej republiky.

Pri cenovom diktáte na bývanie sa však zelené inžinierstvo nekončí. Niekto predsa musí zaplatiť aj masívne renovácie domov, ktoré si vysnívala berlínska a bruselská klimatická päťročnica. A kto iný by to mal zatiahnuť než energetické korporácie?

„Wir fordern daher die Überführung der Energiekonzerne in öffentliches Eigentum und die demokratische Kontrolle der Unternehmen mit dem Ziel, einen ökologisch verantwortlichen Umgang mit Energie und eine sozial verantwortliche Finanzierung der Umbaumaßnahmen zu erreichen.“

Preklad znie jednoznačne: „Požadujeme preto prevod energetických koncernov do verejného vlastníctva a demokratickú kontrolu podnikov s cieľom dosiahnuť ekologicky zodpovedné nakladanie s energiami a sociálne zodpovedné financovanie rekonštrukčných opatrení.“

Predstava, že štát jednoducho zhabe súkromné elektrárne a distribučné siete a z ich ziskov bude zadarmo zatepľovať bytovky nájomníkom, patrí do kategórie čistých rozprávok. Energetika si vyžaduje masívne kapitálové výdavky na obnovu infraštruktúry a technologické inovácie. Akonáhle tieto podniky ovládne „demokratická kontrola“ (rozumej politici a odborári), zisky sa okamžite rozplynú v dotáciách, údržba skolabuje a daňovníkom zostanú len gigantické dlhy a riziko výpadkov elektriny.

Trh práce ako veliteľstvo: Zákaz prepúšťania a diktát platov

Trh práce vidí Die Linke ako vojenské cvičisko, na ktorom má štát rozkazovať, kto smie koho zamestnať, koľko mu musí zaplatiť a za akých podmienok smie podnik fungovať. Začnime tým najradikálnejším zásahom do práva na podnikanie:

„Deshalb setzen wir uns für die Erweiterung der paritätischen Mitbestimmung und für die Durchsetzung des Vetorechts der Belegschaften gegen die Schließung von Betrieben ein, die nicht von Insolvenz bedroht sind.“

Teda: „Preto sa zasadzujeme za rozšírenie paritného spolurozhodovania a za presadenie práva veta zamestnancov proti zatvoreniu podnikov, ktoré nie sú ohrozené insolvenciou.“

Rozoberme si túto požiadavku do dôsledkov. Ak vlastník nesmie ukončiť činnosť stratového podniku, prestáva byť majiteľom a stáva sa iba nedobrovoľným rukojemníkom štátneho aparátu. Murray Rothbard v knihe Man, Economy, and State správne definoval vlastníctvo ako výhradnú kontrolu nad daným zdrojom. Ak vám niekto zákonom zakáže zatvoriť prevádzku, ktorá vám spaľuje kapitál, o svoje vlastnícke práva ste de facto prišli.

Ekonomickým dôsledkom takéhoto nápadu by bolo úplné zastavenie investícií do nových odvetví. Ktorý podnikateľ pri zmysloch by investoval do otvorenia fabriky v krajine, kde mu neskôr zamestnanecká rada zakáže výrobu ukončiť? Podnikatelia by radšej investovali kdekoľvek inde, len aby sa vyhli pasci, z ktorej niet úniku.

Aby toho nebolo málo, Die Linke k tomu pridáva ďalšiu absurditu v podobe zákazu prepúšťania:

„Wir fordern ein Verbot von Massenentlassungen.“

Po slovensky: „Požadujeme zákaz hromadného prepúšťania.“ Štyri slová, ktoré by spoľahlivo dorazili akúkoľvek modernú ekonomiku. Podniky predsa neprepúšťajú zamestnancov zo zlomyseľnosti, ale preto, že reagujú na pokles dopytu, nástup automatizácie alebo zmenu štruktúry hospodárstva.

Keď štát firme zakáže flexibilne znížiť stavy, nedosiahne tým záchranu pracovných miest. Dosiahne iba to, že podnik, ktorý by po prepustení dvadsiatich percent ľudí dokázal prežiť a zotaviť sa, zbankrotuje celý. Výsledkom bude strata sto percent pracovných miest a milióny eur nevyplatených záväzkov voči dodávateľom.

Podobný deštruktívny zásah chystá strana aj pre agentúry práce:

„Leiharbeit muss verboten werden.“

Preklad je stručný: „Agentúrne zamestnávanie musí byť zakázané.“ Podľa štatistík Spolkovej agentúry práce (Bundesagentur für Arbeit) pôsobí v Nemecku v agentúrnom zamestnávaní vyše 600-tisíc ľudí. Pre mnohých nízkokvalifikovaných uchádzačov, dlhodobo nezamestnaných či prisťahovalcov bez miestnych kontaktov predstavujú tieto agentúry jediný spôsob, ako získať prvú pracovnú skúsenosť.

Pre výrobné podniky je zase agentúrne zamestnávanie nástrojom, ako zvládnuť sezónne výkyvy a nepredvídateľné zákazky bez toho, aby museli platiť obrovské náklady spojené s prepúšťaním kmeňových zamestnancov. Zákazom agentúr súdruhovia z Die Linke flexibilitu neodstránia - iba vyženú výrobné firmy za hranice a nízkokvalifikovaných pracovníkov pošlú priamo do sociálnej siete.

Ako korunu celého tohto pracovnoprávneho blázinca navrhuje strana diktát platových pomerov pre vedenie firiem:

„Die Managergehälter müssen auf das 20-fache der untersten Lohngruppen im Unternehmen begrenzt, die Vergütung mit Aktienoptionen sowie übermäßige Abfindungen verboten werden.“

V preklade: „Platy manažérov sa musia obmedziť na 20-násobok najnižších mzdových skupín v podniku, odmeňovanie akciovými opciami a nadmerné odstupné musia byť zakázané.“

Tento nápad vychádza z primitívnej rovnostárskej závisti. Odmeňovanie akciovými opciami nevzniklo náhodou - je to trhový mechanizmus, ktorý má zosúladiť záujmy najatého manažéra so záujmami akcionárov, aby vedenie firmy sledovalo dlhodobé zhodnocovanie majetku, a nie krátkodobý zisk. Ak štát zavedie platový strop a zakáže opcie, schopní nemeckí manažéri jednoducho odídu riadiť firmy do Švajčiarska, Británie či Spojených štátov.

Banky a investície: Úverové kvóty a zákaz rizikového kapitálu

Ak by chcel niekto postaviť ekonomiku podľa socialistického receptu, nesmie obísť finančný sektor. Die Linke to vie a navrhuje riešenie, ktoré by nezahanbilo ani Lenina po októbrovom prevrate:

„Private Banken müssen deshalb verstaatlicht, demokratischer Kontrolle unterworfen und auf das Gemeinwohl verpflichtet werden.“

Teda: „Súkromné banky preto musia byť zoštátnené, podriadené demokratickej kontrole a zaviazané slúžiť spoločnému blahu.“ Ludwig von Mises už pred sto rokmi vysvetlil, že bez súkromného vlastníctva výrobných prostriedkov a kapitálových trhov nie je možná žiadna zmysluplná ekonomická kalkulácia.

Štátny bankový monopol neznamená spravodlivejšie financie, ale politické prideľovanie peňazí podľa ideologického kľúča vládnucej garnitúry. Úvery nebudú dostávať podniky, ktoré vyrábajú produkty žiadané zákazníkmi a tvoria zisk, ale projekty, ktoré sa zapáčia úradníkom na ministerstve. Historickou skúsenosťou takéhoto bankovníctva je vždy korupcia, financovanie stratových štátnych molochov a menová nestabilita.

Aj v prípade, že by banky formálne zostali v súkromných rukách, strana pre ne pripravila centrálne plánovanie ako vystrihnuté z päťročnice:

„Banken müssen gesetzlich verpflichtet werden, einen festgelegten Mindestanteil ihrer Bilanzsumme in Form von Kleinkrediten zu niedrigen Zinsen an mittelständische Unternehmen zu vergeben.“

Slovenský preklad hovorí jasnou rečou: „Banky musia byť zo zákona povinné poskytovať stanovený minimálny podiel svojej bilančnej sumy vo forme malých úverov s nízkymi úrokmi pre stredné podniky.“

Nútiť komerčné banky požičiavať peniaze za umelo nízky, netrhový úrok vopred určenej skupine podnikov znamená likvidáciu riadenia rizika. Banka má požičiavať na základe bonity klienta a pravdepodobnosti, že úver bude splatený, nie na základe politickej kvóty. Výsledkom takýchto nariadení je explózia nesplácaných úverov, destabilizácia finančného systému a následné zachraňovanie bánk z peňazí daňovníkov.

A čo s tými investormi, ktorí sa špecializujú na rizikový kapitál a záchranu upadajúcich podnikov? Tých treba rovno zakázať:

„Wir wollen spekulative Investmentvehikel wie Hedge-Fonds und Private-Equity-Gesellschaften die Geschäftstätigkeit in der Bundesrepublik verbieten.“

Po slovensky: „Špekulatívnym investičným nástrojom, ako sú hedgeové fondy a private equity spoločnosti, chceme zakázať podnikateľskú činnosť v Spolkovej republike.“

Pre socialistov je každá zložitejšia finančná operácia „špekuláciou“. V realite sú to práve private equity fondy, ktoré vstupujú do zanedbaných či zle riadených firiem, poskytujú im kapitál, vymieňajú neschopný manažment a vracajú ich do zisku. Zákaz takýchto investičných nástrojov by odrezal nemecké firmy od globálneho kapitálu a odsúdil problematické podniky na okamžitý krach alebo závislosť na štátnych dotáciách.

Ochrana štátneho monopolu a konfiškácia úspor

Skutočné zámery plánovačov sa najlepšie ukážu tam, kde súdruhovia bojujú proti konkurencii, ktorá reálne pomáha bežným ľuďom. Príkladom je verejná doprava:

„Den Aufbau eines konkurrierenden Busfernnetzes lehnen wir ab.“

Preklad: „Budovanie konkurenčnej siete diaľkových autobusov odmietame.“ Tento nenápadný bod programu vyzlieka socialistickú rétoriku donaha. Túžba zakázať lacné diaľkové autobusy ukazuje pravú tvár plánovačov, ktorým v skutočnosti nezáleží na peňaženkách občanov, ale na nedotknuteľnosti štátneho monopolu.

Nemecko dlhé desaťročia chránilo štátnu železničnú spoločnosť Deutsche Bahn pred autobusovou konkurenciou archaickým zákonom z roku 1934. Keď v roku 2013 konečne došlo k liberalizácii trhu diaľkovej dopravy, vyvolalo to doslova revolúciu. Podľa údajov, ktoré zhromažďuje nemecký štatistický úrad Destatis na tému osobnej dopravy, prepravili diaľkové autobusy v rokoch po liberalizácii desiatky miliónov cestujúcich ročne za zlomok cien železničných lístkov.

Flixbus a ďalší súkromní dopravcovia priniesli lacné cestovanie pre študentov, rodiny a nízkopríjmových občanov. Čo na to Die Linke, strana údajne zastupujúca sociálne slabších? Chce túto lacnú alternatívu zlikvidovať, aby cestujúci nemali inú možnosť, než sa voziť v predražených a večne meškajúcich vlakoch štátnej železnice.

Celý tento megalomanský program potrebuje obrovské financovanie. A kde ho súdruhovia zoberú? Zavedením ročnej majetkovej dane:

„Wir fordern die Wiedereinführung der Vermögenssteuer in Form einer Millionärssteuer in Höhe von fünf Prozent jährlich auf private Millionenvermögen.“

Teda: „Požadujeme opätovné zavedenie majetkovej dane vo forme milionárskej dane vo výške päť percent ročne na súkromný majetok presahujúci milión eur.“

Päťpercentná ročná majetková daň nie je bežným fiškálnym odvodom, ale otvoreným mechanizmom postupného vyvlastnenia súkromného majetku. Nemecká majetková daň bola pozastavená v roku 1997 po tom, čo Spolkový ústavný súd v Karlsruhe v roku 1995 rozhodol, že jej výpočet je vtedajšou praxou protiústavný. Súd vtedy pracoval s princípom polovičného delenia (Halbteilungsgrundsatz), podľa ktorého by celkové daňové zaťaženie výnosu nemalo prekročiť približne 50 percent.

Pri úrokovej sadzbe alebo reálnom výnose z investícií na úrovni troch či štyroch percent znamená päťpercentná daň z celkového objemu majetku istú stratu. Majiteľ by musel každý rok odpredať kus fabriky, časť pôdy či nehnuteľnosti len na to, aby mal z čoho zaplatiť daň berlínskej pokladnici. Výsledkom by nebol rozprávkový výber peňazí, ale masívny a okamžitý útek majiteľov firiem a kapitálu do susedného Švajčiarska a ďalších bezpečných prístavov.

A ak by niekto stále pochyboval, či to nemeckí ľavičiari myslia so zrušením kapitalizmu vážne, bodka programu hovorí za všetko:

„Strukturbestimmende Großbetriebe der Wirtschaft wollen wir in demokratische gesellschaftliche Eigentumsformen überführen und kapitalistisches Eigentum überwinden.“

V slovenskom znení: „Kľúčové priemyselné podniky hospodárstva chceme previesť do demokratických foriem spoločenského vlastníctva a prekonať kapitalistické vlastníctvo.“ Žiadna sociálna demokracia, žiadny švédsky model, ale priamy a otvorený návrat k štátnemu vlastníctvu automobiliek, chemických závodov a strojárskych podnikov.

Návrat k nemeckému modelu socializmu

Keď Ludwig von Mises analyzoval vo svojom životnom diele Human Action formy socializmu, poukázal na to, že existujú dva základné modely. Prvý nazval ruským či leninským: všetky fabriky, obchody a polia sú formálne zoštátnené a priamo prevádzkované úradníkmi. Druhý model nazval nemeckým či hindenburgovským: formálne vlastníctvo zostáva na papieri v súkromných rukách, zachováva sa zdanie trhu, no štát diktuje ceny, mzdy, prideľovanie surovín a kvóty na výrobu.

Program nemeckej Die Linke je bizarným spojením oboch týchto receptov na chudobu. Banky, energetiku a veľké priemyselné fabriky chce znárodniť po rusky, zatiaľ čo zvyšku firiem chce po hindenburgovsky zakázať prepúšťať, diktovať im pomery manažérskych platov, brať im právo zatvoriť prevádzku a nútiť ich znášať úradnícky stanovené ceny.

Friedrich August von Hayek vo svojej Ceste do nevoľníctva varoval pred presne takýmto omylom. Ukázal, že hospodárska kontrola nie je len riadením nejakého izolovaného sektora nášho života. Kto ovláda výrobné prostriedky a rozhoduje o cenách, ten v konečnom dôsledku diktuje celý osobný a spoločenský život občanov. Keď štát rozhodne, komu banka požičia, aká vysoká bude marža či mzda a kto smie zostať v zamestnaní, z individuálnej slobody nezostane vôbec nič.

Všetky tieto návrhy trpia tým, čo Frédéric Bastiat nazval klamom rozbitého okna - sústredia sa iba na to, čo je vidieť, a ignorujú to, čo vidieť nie je. Vidieť sú pekné heslá o chránených nájomníkoch, zachránených pracovných miestach a lacných úveroch. Hospodársky poriadok postavený na zákazoch, cenových dekrétoch a vyvlastňovaní nevyhnutne končí tam, kde sa skončil každý predchádzajúci pokus o socializmus: v chudobe a nedostatku.

Až vám teda nabudúce na domácej slovenskej scéne budú prekážať novodobé regulácie a sociálne experimenty z dielne Progresívneho Slovenska, spomeňte si na to, čo majú v programe ich nemeckí politickí bratranci z Die Linke. Aspoň budete presne vedieť, kam vedie cesta, keď sa sociálni inžinieri prestanú hanbiť a povedia svoje skutočné ciele nahlas.