Nezamestnaných 300 tisíc? Podstatne viac!

Prv, než vysvetlím pointu nadpisu, začnem z druhého konca. Tým druhým koncom bude definícia zamestnaného človeka. Podľa tejto definície sa určuje zamestnanosť aj nezamestnanosť nášho štátu. V priíncípe ide o každého človeka, ktorého vek je nad 15 rokov a počas štatistického testu vykonáva akúkoľvek činnosť, za ktorú dostane mzdu, resp. dosiahne zisk.

Takže sem patria ľudia, ktorí oberajú jahody, ošetrujú starých ľudí v nemocniciach, slečny za prepážkami v banke, pokladníčky v TESCU, upratovačky*, atď. a samozrejme štátni úradníci.

Aký je rozdiel medzi týmito pracovnými pozíciami? Rozdiel je v tom, odkiaľ pochádzajú peniaze, z ktorých sú títo ľudia platení. Oberači jahôd, tak isto ako aj pokladníčky v Tescu, sú platení firmou, ktorá má svoje peniaze z toho, že si občan dobrovoľne kúpi jahody. Tieto pokladníčky nielenže platia dane a odvody (teda zamestnávateľ za ne), ale vytvárajú aj pridanú hodnotu spoločnosti.

Štátni úradníci je celkom iná kapitola zamestnancov. Je ich v našom štáte vyše 120 tisíc. Títo ľudia sú platení z peňazí, ktoré štát vyberie najmä od zamestnancov súkromných firiem. (Tí, ktorí niečo počuli od M. Friedmana, tak vedia, že firma platiaca dane vlastne neexistuje, vo výsledku ich totiž platia zamestnanci firmy.)

A aby som vysvetlil nadpis. Je veľmi pekné informovať spoločnosť, žijúcu v tomto štáte, že nezamestnanosť je toľko a toľko percent a že klesá. Ale nikto nepovie, že je to vyše 300.000 ľudí v absolútnom čísle. A už vôbec nikto nepovie, že k tomu číslu treba pripočítať minimálne 100 tisíc štátnych zamestnancov, ktorí neprodukujú žiaden zisk.

Toto považujem za hrubé zavádzanie občanov tohto štátu!

Pretože pracujúci ľudia musia nielen robiť na nezamestnaných (rôzne dávky a bohvie čo), ale ešte musia aj živiť ďalších 120 tisíc úradníkov, ktorých efektivita práce je diskutabilná.

A vo svojej úvahe zájdem ešte ďalej. Medzi zamestnaných by som nerátal ani policajtov, lekárov, ba ani učiteľov. Je pravda, že títo ľudia produkujú pridanú hodnotu spoločnosti, ale dôležité je pozrieť sa na to, odkiaľ sú platení. Lebo ľudia by si mali uvedomiť, odkiaľ sú tie peniaze, za ktoré im ošetria zlomenú nohu, alebo za ktoré ich deti študujú na škole.

Lebo ľudia musia pochopiť, kto je živiteľom štátu. Sú to zamestnanci súkromných spoločností (little people je podľa mňa výstižné slovo), ktorí chodia do roboty každý deň a polovicu svojho produktívneho života doplácajú na dôchodcov, lekárov, štátnych zamestnancov, policajtov, ministrov, byrokraciu, atď.

A práve týmto ľuďom by nemalo byť jedno, kto je ministrom, kto je premiérom. Pretože ich rozhodnutia v prvom rade ovplyvňujú ich.

Ale aby som len tak do prázdna nevzdychal nad vecami, tak ponúkam isté riešenie, ktoré zvýši informovanosť spoločnosti a mnohí ľudia by si konečne uvedomili ako to s štátnymi peniazmi je:

Navrhujem aby sa zaviedla nová veličina, ktorá by hovorila o počte pracujúcich ľudí, ktorí skutočne prinášajú peniaze do štátneho rozpočtu. Lebo v konečnom dôsledku to je jediný relevantný údaj, na ktorom stojí celý štát: To, koľko ľudí na štát robí a koľko ľudí nevie, odkiaľ tie peniaze sú.

* Vymenovaním iba týchto profesií nechcem nikoho uraziť, ani dehonestovať, len zvýrazňujem pointu mojej úvahy.

Súvisiace články

Diskusia (6)

Pridať komentár

Komentár sa zverejní po schválení. Ukladáme iba meno a text — e-mail ani IP adresu nepotrebujeme.