Menej štátu… viac slobodyHľadať
Štát

Neobviňujte zbytočne politikov!

Tomáš Lengyel4 min čítania51 komentárov

Democracy is the theory that the common people know what they want, and deserve to get it good and hard (H. L. Mencken)

Niektoré ľudské činnosti vyžadujú, aby sme pred tým ako sa chceme do nich zapojiť, preukázali aspoň určité znalosti a schopnosti, ktoré sú minimálne nutné. Obvykle sa jedná o činnosti, kde obzvlášť niekto nespôsobilý môže napáchať obrovské škody na majetku alebo nedajbože na zdraví nejakej nezúčastnenej osobe, alebo o činnosti, kde považujeme za rozumné stanoviť „silu najslabšieho článku“, aby tento potom negatívne neovplyvňoval ostatných.

Je racionálne požadovať po šoférovi, aby bol aspoň držiteľom vodičského oprávnenia. To znamená, že musel splniť určité podmienky: musel preukázať znalosť dopravných predpisov, značenia, aspoň nejakú elementárnu schopnosť vozidlo ovládať, že nemá zásadnú zrakovú vadu a podobne.

Univerzity vypisujú výberové konania nazývané prijímacími skúškami, ktorých sa zúčastnia záujemcovia o štúdium a zásadnou podmienkou je úspech v týchto prijímacích skúškach a teda splnenie študijných predpokladov. Vzhľadom k rozpočtovým obmedzeniam vysokých škôl je síce táto podmienka ešte doplnená ďalšími a je teda iba podmienkou nutnou a nie postačujúcou. Ale principálne sa proti logike tejto podmienky argumentuje len obtiažne.

Rovnako tak ani nemocnica obvykle na post neurochirurga asi nepríjme niekoho, kto nemá pred menom napísané MUDr. a asi nikto nebude namietať nič proti tomu, keď atómová elektráreň v Jaslovských Bohuniciach bude požadovať pre špecializované profesie rovnako špecializovanú úroveň vzdelania.

Áno, môžeme debatovať o tom, že tu a tam sú podmienky príliš tvrdé alebo naopak príliš benevolentné. Alebo, že dotyčný môže mať potrebné schopnosti a znalosti, len mu chýba formálne preskúšanie. Môžeme argumentovať tým, že niektoré skúšky sa dajú získať podvodom a možno ešte dlhšiu diskusiu absolvujeme, ak sa budeme baviť o tom, či lepšie zabezpečí tieto skúšky (či pravidlo o nutnosti skúšky) trh alebo štát. Predpokladám však, že sa zhodneme na tom, že v princípe majú zmysel.

A teraz by sa dalo za veľkých ovácií prísť k úžasnému a stokrát napísanému zisteniu, že minister financií by teda mohol mať vyštudovanú aspoň ekonomickú VŠ alebo skúsenosti s riadením korporácie, a že ten a ten by mal mať také a také vzdelanie a onaké skúsenosti, atď. Ja sa v žiadnom prípade nehodlám pustiť do politikov. Bolo by to príliš lacné, podstatu by to neriešilo a podľa mňa by to bolo voči politikom aj trochu nefér. Ono to totiž bude oveľa horšie.

Žijeme predsa v demokratickom štáte. V demokratických štátoch rozhodujú občania: prostredníctvom volieb, občianskych združení a hnutí alebo priamo v referendách. Môžu rozhodovať v závislosti na type demokratického zriadenia o konkrétnych politikách, o konkrétnych politikov, o konkrétnych zástupcoch alebo o konkrétnych stranách. Ale sú to občania, presnejšie voliči, kto rozhoduje – teda aspoň toto je práve argument pre demokratické zriadenie ako také. Voliči rozhodujú o tom, kto bude kormidlovať loď.

Lenže také rozhodnutie vo voľbách je práve tým typom rozhodnutia, aké boli popísané vyššie. Každý volič nepatrnou váhou svojho hlasu rozhoduje prakticky výhradne o kvalite živote ostatných viac ako piatich miliónov ľudí a pochybenia voličov si nesú všetci na danom území. Aká je však kvalifikácia oprávňujúca niekoho k vynášaniu rozhodnutí, ktoré ovplyvňujú všetkých okolo?

Podľa zákona č 333/2004 Z.z. O voľbách do Národnej rady Slovenskej republiky
§ 2
(1) Právo voliť do Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „právo voliť“) má každý občan Slovenskej republiky, ktorý najneskôr v deň volieb dovŕšil 18 rokov veku (ďalej len „volič“).
(2) Prekážkou vo výkone práva voliť je
a) zákonom ustanovené obmedzenie osobnej slobody z dôvodov ochrany zdravia ľudí,
b) výkon trestu odňatia slobody, uložený za spáchanie obzvlášť závažného zločinu2,
c) pozbavenie spôsobilosti na právne úkony.

Takže u nás k priamemu, či zastupiteľskému rozhodovaniu o živote všetkých stačí, že máte Slovenské občianstvo, aspoň 18 rokov, ste svojprávny a nie ste vo výkone trestu za ťažký zločin. V kontraste s tým, čo som písal na začiatku je to asi trochu málo, nie? Prečo by mali byť podmienky získania práva rozhodovať o životoch ostatných benevolentnejšie ako podmienky získania obyčajného vodičského preukazu?

Na prvý pohľad môže vyvolať tento požiadavok na určité sprísnenie Všeobecného volebného práva pobúrené reakcie. To nepopieram. Ale skúste sa na to pozrieť bez sentimentu, averzie a predsudkov. Keď niektoré deti v škole extrémne nezvládajú učebnú látku tretej triedy, tak prepadnú, aby nebrzdili ostatných žiakov. Čo by sa stalo, keby vo volebnom teste „prepadlo“ desať, dvadsať, päťdesiat alebo stotisíc najhlúpejších voličov? Keď sme dokázali stvoriť testy pre autoškoly, asi by sme dokázali vymyslieť aj test voličskej gramotnosti! Premýšľajte o tom, prečo nám nerobí problém akceptovať, že niektoré deti sa iba dovŕšením šiesteho roku života nekvalifikujú pre prijatie na základnú školu?

Potom by to už nebola demokracia? Nemyslím, ale budiž. Tak môžeme určitým skupinám pridať hlasy. Nevídané? Nie tak úplne. Veľká Británia mala podobný systém až do roku 1949 (!) Existovali skupiny voličov, ktoré boli oprávnené hlasovať viackrát – konkrétne odovzdať opakovane svoj hlas vo viacerých okrskoch. Toto sa týkalo absolventov elitných univerzít, ktorí mohli hlasovať vo svojom okrsku a rovnako tak aj na dvanástich univerzitách a majiteľov podnikov, ktorí mohli hlasovať v okrsku podľa bydliska, rovnako ako mohli odovzdať hlas svojmu kandidátovi aj v okrsku, kde sídlil ich podnik. Bola teda Veľká Británia v roku 1948 nedemokratická?

Existuje aj iná forma obmedzenia. Čo tak možnosť spolurozhodovať spoplatniť? Spomeňte si, keď ste naposledy s niekým vášnivo diskutovali. Každý z vás sa držal „svojej pravdy“ a nechcel ustúpiť ani o centimeter, až do momentu, kým niekto nepovedal: „Keď si si tak istý, tak sa stavme o pivo alebo o facku!“. V ten moment tí, čo si svojim názorom nie sú až tak istí, zaradia spiatočku, aj keď sa ešte pred minútou zdalo, že za svoje presvedčenie by aj ruku do ohňa strčili. Pravidlo „prachy na stôl“ jednoducho eliminuje tých, ktorí toho toľko o danej problematike nevedia a nie sú si istí. A pritom k tomu stačí iba symbolická čiastka.

Elektrikári a revízni technici potrebujú osvedčenie s pravidelným päťročným preskúšaním; elektromontážne firmy potrebujú oprávnenie. Na montáž zabezpečovacích a kamerových systémov potrebujeme licenciu od polície, kde nás preveria aj po trestnoprávnej stránke. Pri zakladaní živnosti alebo firmy musíme predložiť výpis z registra trestov, častokrát aj pri vstupe do zamestnania. Tam samozrejme musíme predložiť doklad o vzdelaní. Na vyhradené technické zariadenia je nutná úradná skúška, k materiálom ako blbci zháňame certifikáty a vyhlásenia o zhode. Skúste sa prihlásiť ako uchádzač do verejnej zákazky a hlava vám praskne z toho, čo všetko treba. Spýtajte sa poľovníkov, čo všetko potrebujú; športovci zas musia absolvovať pravidelné lekárske prehliadky, atď. Celý život v podstate zháňame a dokladáme nejaké potvrdenia o našej spôsobilosti danú činnosť vykonávať.

Je teda správne, aby k rozhodovaniu vo voľbách, či referendách stačilo mať 18 rokov, občiansky preukaz s tou správnou štátnou príslušnosťou a nesedieť v deň volieb v base?

Súvisiace články

Štát

Ako zanikla Slovenská republika

Nevieme, kedy presne sa to stalo. Bolo to postupné. Slovenská republika vznikla 1.1. 1993 ako projekt úspešného mladého politika Vlada Mečiara. Zažila všeličo – mafiu, vraždy, kradnutie, iluminátov, privatizácie, a

George Voluntaryista

Diskusia (51)

Pridať komentár

Komentár sa zverejní po schválení. Ukladáme iba meno a text — e-mail ani IP adresu nepotrebujeme.