Keď nebudú hranice prechádzať tovary, budú ich prechádzať utečenci

Téma imigrácie vtrhla na Slovensko ako Hulk do sklenárstva. Ak nás pred pár mesiacmi rozdeľoval postoj k homosexuálnym partnerstvám, tak dnes sa už delíme podľa inej deliacej línie. Jedna chce migrantov vítať chlebom a soľou, zatiaľ čo tá druhá pred nimi zamyká dvere.

Ale ani táto téma, ako vlastne všetky ostatné v dnešnom pestrofarebnom svete, nie je čiernobiela. Moderný štát zabudoval do problematiky imigrácie protichodné tendencie, ktoré znemožňujú zaujať jednoznačné stanovisko. Nech by sa vás hard-core fanúšikovia z oboch táborov akokoľvek snažili presvedčiť o opaku.

Ja, ako veľký priaznivec slobody, by som samozrejme chcel, aby štátne hranice boli tak priechodné, ako sa len dá (a nechýbali by mi, keby aj zmizli úplne). Zároveň by som si ale prial, aby boli maximálne rešpektované hranice súkromné. Či už sa jedná o domovy, pozemky, firmy, respektíve peňaženky občanov. Tieto dva aspekty spolu navzájom súvisia.

Bohužiaľ súkromné hranice sú v dnešnej dobe exemplárne prekračované – preto je tak nebezpečné zahrávať sa s tými štátnymi.

Dane a odvody ujedajú zo súkromných účtov nadkritické množstvo a na ich využitie už nemá bežný občan v podstate žiadny vplyv. Antidiskriminačná legislatíva predpisuje koho na vlastný pozemok (reštaurácie) musíme pustiť, koho z vlastnej firmy nesmieme prepustiť. A bezpečnostné zložky určené na ochranu aj toho málo súkromia, na ktoré máme ešte právo, fungujú značne neefektívne (jemne vyjadrené).

V tomto svete, ktorý Róbert Fico nazýva sociálny štát (welfare state), sa každý imigrant automaticky stáva nákladovou položkou. Financovanou zo zdrojov vyžmýkaných od starousadlíkov. A vôbec nie je isté, či sa bilancia prisťahovalca preklopí z červených čísel do čiernych.

Systém s takto nastavenými pravidlami sa bez hraničných plotov nezaobíde. Pre mňa osobne je to smutné konštatovanie, ale ja som tu tieto spôsoby nezavádzal.

Dovolím si tvrdiť, že bez nepriechodných hraníc by dnešní európski politici ani nedokázali socializmus predať svojim voličom. Prerozdeľovanie od bohatých k chudobnými dostáva výrazne iný podtón, keď do systému zahrnieme napríklad Afriku. To by ste videli ten masívny úbytok voličov sociálnej demokracie naprieč Európou.

Veľmi dobre to popísal Milton Friedman. Zatiaľ čo v minulosti bol pre Ameriku každý prisťahovalec požehnaním – a samotní Američania to doteraz aj tak vnímajú – po zavedení sociálnej legislatívy sa stáva ohrozením.

Málo čo dokáže ekonomický prínos pretaviť na stratu tak efektívne ako štát.

Paradoxom je, že prínos pre krajinu predstavuje v dnešnej dobe práve ilegálny imigrant. Ten totiž na rozdiel od legálneho nemá nárok na benefity z prerozdeľovania. A preto sa musí zapojiť do ekonomickej aktivity hosťovskej krajiny najrýchlejšie ako sa len dá. Zväčša v obore, ktorý domáci nemajú dostatočne pokrytý, alebo o neho nejavia záujem.

Dnešní obhajcovia imigrácie (stále sa za neho ešte považujem) argumentujú povinnosťou bohatších štátov pomáhať chudobnejším krajinám.

Podľa mňa práve aktuálna realizácia niečo podobné absolútne nenapĺňa.

Nech by sme prijali akékoľvek množstvo utečencov, a že naše európske možnosti v tejto oblasti už dosahujú limity, ich krajinám to pomôže minimálne. Väčšina obyvateľov Afriky a Blízkeho východu zostane naďalej živoriť vo svojej domovskej krajine, pretože do Európy sa všetci dostať nemôžu. Už len z kapacitných dôvodov.

Dokážeme teda nejakým efektívnym spôsobom chudobným krajinám pomôcť?

Francúzsky ekonóm Frédéric Bastiat vyslovil svojho času nasledovnú myšlienku Keď nebudú prechádzať hranice tovary, tak ich budú prechádzať armády. V dnešnej dobe by sme armády mohli zameniť za prisťahovalcov.

Keď počas priemyselnej revolúcie prechádzali krajiny západnej Európy a Spojených Štátov z agrárnej spoločnosti do industriálnej, trval to aj stovky rokov. Dnes majú krajiny, ktoré chcú tento proces absolvovať, na rozdiel od priekopníkov v osemnástom storočí dve výhody. Vo svete je naakumulovaný kapitál, z ktorého môžu rozvojové štáty čerpať. A využitím uvoľneného medzinárodného obchodu môžu svoje výrobky dostať k množstvu solventných zákazníkov po celom svete a nebyť ak odkázaný na biedny dopyt v materských krajinách.

Či sa podarí prilákať do rozvojových krajín Afriky a Blízkeho východu investície, je čisto v rukách miestnych elít. Medzinárodný kapitál je bez predsudkov a dokáže triezvo zhodnotiť podnikateľské riziko v tom ktorom štáte. Ak sa podarí vybudovať prostredie prajúce podnikaniu, tak si to investori určite všimnú. V juhovýchodnej Ázii, respektíve v Turecku sa to podarilo. Stačí ale len zbežný pohľad do Líbye, Eritrei a vidíme, ako ďaleko tieto krajiny od podobného stavu sú.

Ale čo sa týka obchodných bariér, tu je lopta na našej strane.

Jedným z pozitívnych javov európskej integrácie bolo odstraňovanie prekážok v pohybe tovaru medzi jednotlivými štátmi spolku. Bohužiaľ bariéry sa nezrušili, iba sa z hraníc medzi členskými štátmi preniesli na hranice únie. Uvedomuje si to každý, kto si objednal tovar spoza veľkej mláky.

Odstraňovanie prekážok voľnému obchodu medzi Úniou a rozvojovými krajinami je efektívnejšie riešenie chudoby ako prijatie akéhokoľvek množstva imigrantov.

Podľa starého čínskeho príslovia môžeme rozvojovým krajinám darovať rybu a zasýtiť ich na jeden deň. Ale takéto darovanie rýb nebude mať konca kraja a situáciu nevyrieši. Alebo im venovať udicu vo forme možnosti predávať svoje výrobky na našich trhoch. Bude záležať už len na nich, či sa s ňou naučia zaobchádzať, alebo ju polámu a spália.

Súvisiace články

Sloboda

Proti povinnému covid očkovaniu

V tomto článku uvádzam svoje dôvody, prečo si myslím že povinné očkovanie nie je správne, ani logické a prečo môže byť nakoniec aj kontraproduktívne v samotnom zámere zaočkovať čo najviac ľudí

Martin Bulák

Štát

Ako zanikla Slovenská republika

Nevieme, kedy presne sa to stalo. Bolo to postupné. Slovenská republika vznikla 1.1. 1993 ako projekt úspešného mladého politika Vlada Mečiara. Zažila všeličo – mafiu, vraždy, kradnutie, iluminátov, privatizácie, a

George Voluntaryista

Diskusia (11)

Pridať komentár

Komentár sa zverejní po schválení. Ukladáme iba meno a text — e-mail ani IP adresu nepotrebujeme.