Je zisk, vytvorený na základe zákona, skutočným ziskom?

Zásahy štátu do trhového prostredia typicky utlmujú slobodnú ekonomickú aktivitu. Aktivitu, ktorú vytvára a poháňa (aj) snaha o vytvorenie zisku. Skúsme sa však pozrieť na tie zásahy štátu do trhového prostredia, ktoré naopak nové ekonomické aktivity vytvárajú. Bude takto (na základe zákona) vytvorený zisk hodný obrany a obhajoby podobne, ako je to u zisku, vytvoreného na trhu napriek existencii obmedzujúcich zásahov štátu?

V článku popíšem niektoré ekonomické aktivity, ktoré nevznikli ako reakcia na trhový dopyt, nepokrývajú žiadne reálne potreby zákazníkov, ale vznikli z vôle zákonodarcu. Budem sa venovať tým aktivitám, ktoré prevádzkujú súkromné spoločnosti, a to tak, že sa javí, že ich poskytujú v konkurenčnom prostredí, pretože sa zdá (a možno nielen zdá), že ich môže poskytovať každý subjekt, ktorý uspeje na tomto špeciálnom, len a práve štátom vytvorenom trhu.

Principiálne otázky, ktoré ma zaujímajú a ktoré vyvolávajú kontroverzie medzi obhajcami slobody a súkromného vlastníctva sú napríklad tieto:

  • Je správne obhajovať súkromné aktivity, ktoré sú realizované nie na základe trhovej ponuky a dopytu, ale na základe zákona? Len preto, že ich vykonáva súkromník a nie štát?
  • Je správne obhajovať takto vytvorený zisk? A špeciálne zisk, ktorý vzniká z príjmov, ktorých výška je daná zákonom a štát tieto príjmy (pre občana sú to dane) pravidelne zvyšuje.
  • Je správne obhajovať súkromné vlastníctvo (presnejšie existenciu) týchto firiem, napríklad proti hrozbe ich znárodnenia?

Stravenkové firmy

Štát zákonom núti zamestnávateľov poskytovať svojim zamestnancom počas práce stravu. Keďže väčšina zamestnávateľov nemôže mať vlastnú stravovaciu prevádzku, zákon umožňuje túto povinnosť plniť aj tak, že zamestnávateľ poskytne zamestnancovi „stravenky“. Pomocou ktorých zároveň prispeje zamestnancovi na úhradu stravy. Veľmi podstatné je to, že nestačí len prispieť na úhradu, ale aj zabezpečiť stravu. Čo zákonodarca šikovne oparagrafoval tak, že vznikli stravenkové firmy.

Stravenkový biznis je jasný nezmysel. Ľudia neobedujú preto, že im to ukladá zákon, ale preto, že sú hladní. Zamestnávateľ zamestnancom úplne dobrovoľne prispieva nielen na stravu počas výkonu práce, ale typicky na celú stravu, včítane stravovania rodinných príslušníkov (ktorí nie sú ekonomicky činní). Zamestnávateľ totiž zamestnancovi za jeho prácu dáva odmenu, mzdu. Ktorej časť zamestnanec chtiac-nechtiac, zákon-nezákon na kúpu stravy použije.

Ak by som nehľadel na súvislosti, na celkový kontext tohto biznisu, ale napríklad len do Modrej príručky mladého/modrého pravičiara (MPMP), tak by mi možno vyšlo, že zisk stravenkových firiem je spravodlivý, pretože nikto nikomu nebráni si založiť stravenkovú firmu.

Povinné zmluvné poistenie (PZP) motorových vozidiel

Autom je možné spôsobiť inému škodu značného rozsahu. Aby sa poškodenému dostalo náhrady škody, štát uzákonil povinnosť poistenia (držiteľa) motorového vozidla, z ktorého bude náhrada škody vyplatená.

Ja viem, že môžem byť rád, že štát neuzákonil PZP aj pre záhradné kosačky, nože dlhšie ako 15 centimetrov, topánky s pevnou špicou, sekery, motorové píly, … ale aj tak, nezdá sa vám, že dôvod zavedenia PZP je podobný, ako zavedenie špeciálnej dane na automobilové palivá? Kto má peniaze na auto, má peniaze aj pre štát a štátom generovaný biznis.

PZP supluje funkciu právneho štátu, v ktorom by malo byť vymáhanie škody spôsobenej poškodenému jednoduché, priamočiare a efektívne. Mnohí poškodení sú však vďační za inštitút PZP, pretože im možno príde jedno, akým spôsobom sa k náhrade dostanú. Pokiaľ sa im jedného dňa tá nepríjemná udalosť nestane a náhrada od poisťovne vinníka nejako nechodí, kým podstúpená byrokracia je nezanedbateľná. A v najhoršom prípade sa im zdá náhrada neadekvátna škode. Pretože kým v právnom štáte by výšku náhrady určil súd, v prípade PZP je to poisťovňa na základe prijatých zákonov.

Zákonodarca aj tu vedel, ako to celé oparagrafovať. Keby totiž skutočne šlo o poistenie, tak by jedným z jeho parametrov bolo aj to, do akej výšky je potenciálny vinník poistený. Výšku náhrady za škodu by nestanovil zákon, resp. poisťovňa, ale nezávislý súd, resp. dohoda vinníka a poškodeného. A poškodený by mal nárok voči vinníkovi, nie voči jeho poisťovni. Akurát to by to poistenie už nemuselo byť povinné, pretože ak si trúfam uhradiť škody z vlastného, tak nepotrebujem poistenie.

A tak sa premyslenou činnosťou zákonodarcu z poistenia stala daň. Jediný parameter, ktorý má zmysel pri výbere poisťovne posudzovať je cena. Pretože ako potenciálneho vinníka vás absolútne nemá prečo zaujímať, či poškodený skutočne nejakú náhradu dostane. Kúpou PZP si totiž v skutočnosti kupujete oslobodenie od povinnosti nahradiť škodu.

A opäť, MPMP to vidí oveľa jednoduchšie: však sa pozrite, ako sa na trhu zvádza boj medzi poisťovňami o zákazníkov pre PZP. Ja ako kverulant extrémista naopak dodám, že to jednak nie je trh poistným (nejde o poistné, je do daň, či odpustok) a že ako potenciálne poškodený sa cítim obmedzený na práve vymáhať si škodu.

Druhý pilier dôchodkového poistenia (sporenia)

O tomto druhu výpalného som toho popísal celkom dosť. Pre účely tohto článku preto len dodávam, že každý jeden cent zaplatený ako poplatok DSS-ke je čistá krádež na základe zákona. Nemám problém s existenciou DSS-iek jedine v prípade, že by svoje služby poskytovali za podmienok, ako sú poskytované na existujúcom trhu úplne rovnakých bankových služieb, vkladov obyvateľstva. T.j. dobrovoľný vklad/výber a existencia vkladových účtov bez poplatku. Ale to by extra nové spoločnosti nebolo vôbec treba, však?

DSS-ky sú de-facto štátne organizácie. Akokoľvek bude MPMP vymývať mozgy kecami o vašom vlastníctve dôchodkových úspor, o vraj trhovom prostredí, na ktorom fungujú ich správcovia. Zákonodarca (už v pôvodnej Kaníkovskej verzii), veľmi dobre vedel, prečo prikazuje presunúť prostriedky sporiteľa najneskôr 7 rokov pred vekom odchodu do dôchodku do fondu, ktorý bude držať výhradne bezpečné aktíva. Pretože zdôvodniť, že najbezpečnejšie aktíva sú štátne dlhopisy nebude až taký problém. Odporúčam priaznivcom MPMP skúsiť toto zoči-voči vysvetliť klientom gréckych dôchodkových fondov.

Zdravotné poistenie

V tomto prípade hraje hlavnú úlohu orwellovské posunutie významu slova „poistenie“. Zdravotné poistenie môžeme považovať za všeličo možné, ale s určitosťou vieme jediné: nie je to poistenie.

Výška poistného nemá žiadny súvis s rizikom, ktoré pokrýva. Je to skôr naopak, pretože poistné sa platí priamo úmerne od výšky príjmov. T.j. zdraví a ekonomicky činní jedinci platia najvyššie poistné, chorí a bezvládni minimálne.

Zo zákona sú poistení aj občania, u ktorých riziko, že poisťovňa bude plniť, nie je náhodná udalosť, ale istota. Žiadna poisťovňa vás nepoistí proti riziku vzniku udalosti, o ktorej je vopred známe, že s istotou nastane. Skúste si ísť do poisťovne uzavrieť životnú poistku na 100 tisíc euro a pri jej uzatváraní povedzte, že vám bola diagnostikovaná rakovina v pokročilom štádiu.

Neexistuje na svete krajina, kde by sa výdavky na zdravotnú starostlivosť hradili skutočným poistným systémom bez zásadných prvkov vynútenej solidarity so starými, chorými a podobne. Pozor!: nezamieňať s prípadmi, kde si zdravotnú starostlivosť platí pacient priamo. Táto moja výhrada totiž smeruje voči presvedčeniu z príručky MPMP, ktoré tvrdí, že na slobodnom trhu by existovalo poistenie, ktoré by pokrývalo zdravotnú starostlivosť.

Zaujímavé je to aj s celkovou sumou vybraného zdravotného poistenia. Ktorá má zásadný vplyv na výšku zisku poisťovní. Nielen, že výšku príjmov môže štát upraviť pomocou zvýšenia sadzby zdravotného poistenia, či zodvodnením ďalších príjmov. Aj bez jedinej zmeny súvisiacich zákonov bude celková suma stúpať so stúpajúcimi príjmami občanov. Viete si predstaviť, že by suma prijatého komerčného poistenia nehnuteľností stúpala automaticky so stúpajúcimi príjmami občanov? Označili by ste za spravodlivý a trhový zisk, ktorý by vznikol komerčným poisťovniam takýmto spôsobom?

Zdravotné poistenie je teda úplne klasická daň, ktorá zabezpečuje zdravotnú starostlivosť na (vynútene) solidárnom princípe, podobne ako dane zabezpečujú iné (nielen) sociálne služby, ktoré štát poskytuje svojim občanom. A to aj proti ich vôli.

Zdravotná daň, ktorú síce platíte svojej zdravotnej prerozdeľovni, bude použitá na úhradu zdravotnej starostlivosti pre iných spoluobčanov. Pretože nejde o poistenie, ale o prerozdelenie, prerozdeľovňa nepoužíva len zdravotné dane, ktoré vyberie. Existuje vyrovnávací mechanizmus, ktorý najprv vyrovná (t.j. prerozdelí) vyzbierané dane medzi prerozdeľovňami. Vyrovnávanie rieši táto vyhláška, ktorá sumarizuje spôsob použitia zákonných ustanovení príslušných zákonov. Pre ilustráciu, výpočet vyrovnávania sa robí podľa tohto vzorca. Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou vo svojej správe o stave vykonávania verejného zdravotného poistenia za rok 2011 o systéme vyrovnávania poistného píše v bode 2.3.2.3 Prerozdeľovanie poistného toto:

V mechanizme prerozdeľovania naďalej pretrvávali nejasnosti vyplývajúce z nejednoznačnej legislatívy. Úrad poukazoval na nevyhnutnosť vykonať legislatívne úpravy najmä v oblasti stanovenia jednotnej formy ako aj spôsobu preukazovania údajov oznámených do mesačného a ročného prerozdeľovania.

Takže zdravotné poistenie nie je žiadne poistenie, je to zdravotná daň, ktorú síce vyberajú zdravotné poisťovne od svojich klientov, ale príjmy sú následne medzi nimi vyrovnávané spôsobom, v ktorom sú ešte aj po siedmich rokoch prevádzkovania nejasnosti.

Z môjho pohľadu si teda červené gorilky napojili svoj odtok zdravotného peňazovodu na výstupe zo systému (nákupy štátnych nemocníc), kým modré gorilky sa napojili na systém na vstupe a systém nasávania majú riešený pomocou nejasností v legislatíve, či pomocou zvyšovania zdravotnej dane. Uvedomte si, že pomocou systému sa ročne prerozdeľujú 4 miliardy euro. Ak sa vám podarí posunúť prerozdeľovacie percento na úrovni desatinného miesta (namiesto spravodlivých 14,4% vykážete upravených 14,5%), zisk z tejto úpravy bude 4 milióny euro.

Ak ste si teraz nalistovali v príručke MPMP kapitolu o tom, ako súkromné zdravotné poisťovne strážia náklady na zdravotnú starostlivosť, tak vedzte, že to isté sa dá realizovať jednoduchým princípom spoluúčasti pacienta na každej platbe za zdravotnú starostlivosť. Akurát odôvodniť u tohto spôsobu riešenia adekvátnosť ustanovizní typu zdravotných prerozdeľovaní by už nedokázal ani autor tej vašej MPMP.

Často sa v debatách vyskytuje spor, či existujúci systém je kapitalistický, alebo naopak socialistický. Ja som čoraz viac presvedčený, že ide o starý, zlý, kedysi hlavne taliansky fašizmus. Ktorého základom v hospodárskej oblasti je Korporativizmus. Nielen vyššie uvedené kvázi trhové, ale o to výnosnejšie štátom generované aktivity (z ktorých som tu vymenoval len zopár), ale aj dotácie, či daňové úľavy vybraným hospodárskym subjektom, ževraj monetaristické tlačenie nekrytých peňazí na účty vybraných hospodárskych skupín a podobne. A keďže mne sa fašizmus bridí rovnako, ako socializmus či komunizmus, ja s korporativistickým ziskom proste problém mám.

Súvisiace články

Diskusia (76)

Pridať komentár

Komentár sa zverejní po schválení. Ukladáme iba meno a text — e-mail ani IP adresu nepotrebujeme.