Vybudujme socializmus!

Svojho času som bol zufalý. Mal som pocit, že je nás strašne málo. Ľudí, ktorí veria, že prosperita a spokojnosť vzniká v slobodnej spoločnosti dobrovoľnou kooperáciou. Minimálne som si to určitú dobu myslel.

Spolužiak by najradšej stanovil minimálnu mzdu povinne pre všetkých zamestnávateľov na úroveň 1000 euro. Sused zase obhajoval konfiškačné zdanenie pre každého, kto si podľa neho žil nad pomery (podľa neho v podstate všetci v paneláku). Starý otec by najradšej zakázal predaj všetkých nehnuteľností cudzincom, či už sa jedná o niekoľko hektárový pozemok, alebo iba o zdemolovanú garzónku. A z médií utvrdzovali národ v národno-socialistickom šialenstve politici a ‘nezávislé‘ osobnosti.

Ešte pred nedávnom som mal pocit, že po nesmelom nadýchnutí k slobode, ktoré priniesol november 89 nás nevyhnutne zahalí ťaživá deka regulácií a sociálneho inžnierstva. Už som sa ale ukľudnil. Chcete vedieť, čo ma dostalo naspäť do duševnej rovnováhy?

Začal som si všímať ako sa ľudia skutočne správajú a nielen ich verbálne proklamované názory.

Spolužiak, mzdový regulátor, nakoniec zobral výrazne podhodnotenú prácu v konzultantskej firme, pretože mu ponúkli okamžité nasadenie na projekt v cudzojazyčnom prostredí. Po dvoch rokoch im zamával na rozlúčku a dnes už zarába pár tisíc eur v nadnárodnej korporácii. Sused, progresívny zdanovač, prešiel na živnosť čisto kvôli daňovej optimalizácií a teraz chodí odo mňa pravidelne v marci dramkať bločky za benzín.

A starý otec? Ten nakoniec predal chalupu nejakým Čechom, lebo jednoducho ponúkli najvyššiu cenu.

Zistil som, že ani vzťah ľavicovo liberálnych osobností k socializmu nieje až taký priamočiary. Najväčší obhajca verejného školstva v Spojených štátoch, herec Matt Damon, dal svoje deti nakoniec do súkromnej školy.

A prototyp slovenského salónneho socialistu, Michal Havran mladší, pracoval svojho času vo Francúzsku na čierno. Použijúc Michalov vzletný slovník, Havran sťa lstivý mrchožrút hostil sa na plodoch práce francúzskych pracujúcich, jeho nenásytnosti napospas vydaných. Ale u mňa má za to jedno bezvýznamné plus. Po týchto zisteniach ma ovládla eufória, pretože som si uvedomil, že socializmus bez skutočných socialistov nehrozí.

Ale jedna otázka zostala tak trochu visieť vo vzduchu. Prečo sú ľudia, čo sa denno-denne úplne prirodzene rozhodujú v prospech voľného trhu, verbálne tak socialisticky nastavený? Nefunkčnosť a neprirodzenosť centrálne plánovanej ekonomiky je predsa tak zrejmá, že ju už postrehol snáď každý. Alebo existuje niekde fungujúci socializmus, ktorý som si nevšimol?

A vtedy som si uvedomil, ze robím bežnú chybu. Pri hodnotení socializmu sa zameriavam na výsledky práce našich ľavičiarov z povolania. Či už sú to politici, alebo intelektuáli, obe tieto skupiny maju riadne prehnanú predstavu o svojich schopnostiach. A s týmto mentálnym nastavením si stanovujú ciele na úrovni ich predimenzovaného ega.

Ak prerozdeľovať, tak minimálne polovicu hrubého domáceho produktu. Regulovať aspoň jedno celé hospodárske odvetvie. Do plánovania zahrnúť povinne, bez opýtania a pod hrozbou väzby celú republiku. A nestačí im už ani to. Prerozdeľovanie idú rozbehnúť na nadnárodnej úrovni, aj keď výsledky na tej národnej sú dnes také tristné.

Ak ale opustíme ambiciózny svet čistých platónskych ideií Eda Chmelára, nájdeme svet bežného človeka. A tu som objavil socializmus funkčný.

Ako ináč nazvať mechanizmus rodiny? Kde niektorí členovia spoločenstva prispievajú všetkými svojími príjmami do společného (otec), zatiaľ čo iní (deti) sú len čisto nákladovou položkou. Kde zdroje direktívne prerozdeľuje prirodzená autorita (manželka) a čistý prispievač jej rozhodnutia rešpektuje (aj keď si tento stav často ani neuvedomuje).

Keď som pochopil, že mechanizmus rodiny je prototypom fungujúceho socialistického spoločenstva, naraz som začal o podobné príklady zakopávať. V našom rekreačnom frisbee manšafte platia zarábajúci hráči násobne vyššie členské ako študenti a deti školopovinné. A ani taký voľnotrhový jehovista ako ja nefrfle, keď zaplatí plné členské a nakoniec mi pracovné povinnosti a zranenia nedovolia navštíviť ani jeden tréning.

A moja obľúbená zelená hliadka. Dobrovoľníci, ktorí pravidelne upratujú bratislavské sídliská. Investujú prostriedky, čas a námahu, zatiaľ čo jedinou odmenou je ten pocit na nezaplatenie, keď sa vrátia na poupratované miesto a odpadky sú späť. Nech mi nikdo netvrdí, že bez vynútenej solidarity, by sa z ľudí stali individualistickí egoisti.

Čím sa líši tento spôsob socializmu od jeho nefungujúcej verzie z marxistickych letákov? Jeho esenciálnou vlastnosťou je dobrovolnosť. To je alfa a omega nastavenia vzťahov, ktoré vyústia do fungujúceho prerozdeľovania.

Štátni úradníci pre mňa pripravili niekoľko benefitov, ktoré ako by z oka vypadli vyššie spomínanému príkladu s frisbee teamom. Za koncesionárske poplatky mám prístup k televizií, ktorú nepozáram. Platím si poistenie v nezamestnanosti, ale ak som bez práce, tak na žiadny úrad po peniaze nechodím. Jediným rozdieľom oproti frisbee tréningom – ktoré si rovnako platím, ale na ne nechodím – je spomínaná dobrovoľnosť. A poviem vám, moje vnútorné nastavenie je v oboch v podstate rovnakých situáciach diametrálne odlišné.

Z dobrovoľnosti sa odvíjajú ostatné charakteristiky, ktoré odlišujú funkčné prerozdeľovanie od nefunkčného. Dobrovoľný socializmus má svoje kapacitné limity, ktoré nepresiahne. Počet detí v rodinách väčšinou koreluje so schopnosťou rodičov svoje ratolesti uživiť. Počet členov dobrovoľného športového tímu má tiež svoje hranice.

Tie hranice sú stanovené prehľadnosťou finančných tokov. Akonáhle budú mať členovia dobrovoľného socialistického spoločenstva pocit, že sa prerozdeľovanie stáva neprehľadným a zneužiteľným, stráca sa krehká dôvera, ktorá komunitu drží pohromade. Preto sa dobrovoľný socializmus nikdy nevymkne spod kontroly. Ak je potrebné presvedčiť participantov bez hrozieb uväznenia, transparentnosť je klúčová.

V akom kontraste je opísaná skutočnosť s dnešnou realitou násilného prerozdeľovania. Je úplne nemožné zhodnotiť oprávnenosť štátnych výdajov. Majú sa politici voziť v bavorákoch, alebo stačia fábie? Je medzinárodná konferencia na pôde Slovenskej akadémie vied zmysluplná? Treba postaviť novú budovu Národného divadla, alebo stačí tá stará? To nevie zhodnotiť nikto.

Ak mi teda bude v budúcnosti znova nejaký známy rojčit o centrálnom plánovaní, prerozdeľovaní a socializme, nebudem sa mu už snažiť jeho názory vyvracať. Moja reakcia bude nasledovná. Ak socializmus, tak len ten dobrovoľný.

Súvisiace články

Sloboda

Proti povinnému covid očkovaniu

V tomto článku uvádzam svoje dôvody, prečo si myslím že povinné očkovanie nie je správne, ani logické a prečo môže byť nakoniec aj kontraproduktívne v samotnom zámere zaočkovať čo najviac ľudí

Martin Bulák

Diskusia (29)

Pridať komentár

Komentár sa zverejní po schválení. Ukladáme iba meno a text — e-mail ani IP adresu nepotrebujeme.

Vybudujme socializmus! | Menej štátu