Menej štátu

V roku 1970 som začal chodiť do prvej triedy a o rok neskôr som sa naučil nové slovo „reforma“. Nepamätám si síce celý rozsah „reformy“, ale viem, že písané číslo sedem sa nesmelo škrtať a súdružka učiteľka nám prísne zakázala hovoriť, že dva a tri je päť. Namiesto toho po novom platilo, že dva plus tri sa rovná päť.

Niekedy v piatej, alebo šiestej triede nám náhle vymenili časť učebníc za nové, reformné. Asi v siedmej triede sme veľa počúvali o reformnom „Problémovom vyučovaní“. Napokon som v ôsmej triede ukončil základnú deväťročnú školu, ktorá bola v rámci reformy skrátená na osem rokov.

Už ako gymnazista si pamätám, že od prvej triedy ZŠ sa zavádzala množinová matematika, ale projekt skončil na tom, že polovica učiteľov prvákov nevedela, čo je to množina a deti si nedokázali zapamätať slovo inklúzia.

Potom som na niekoľko rokov stratil kontakt so školstvom a znovu ho získal v roku 1997, keď začala ZŠ navštevovať staršia dcéra a opäť prerušil pred rokom, keď zmaturovala tá mladšia. Sú to síce nedávne dejiny, ale za tých 16 rokov mi úplne splýva reformácia s protireformáciou a alternatívnou reformou.

Moje vedomosti o reformácii v školstve uzatvára krásny český film „Studujeme za školou“, kde si študenti vynútia reformu výuky, tak aby bolo menej memorovania, viac tvorivého myslenia a hlavne prepojenie školy s praxou. Tieto princípy školskej reformy poznajú asi všetci, nie všetci, ale vedia, že film je z roku 1939.

Uznávam, že moje vedomosti o školských reformách sú veľmi deravé, ale napriek tomu si dovolím tvrdiť, že na našom území minimálne 80 rokov nepretržite prebieha reforma (rozumej nepretržitý sled náväzných, protichodných a ľavopravochodných zmien) školstva s cieľom, obmedziť memorovanie, rozšíriť tvorivé schopnosti žiakov a prispôsobiť vzdelávanie potrebám praxe. Vzhľadom k vyjadreniam takmer všetkých zúčastnených je tento proces neúspešný.

Vyvstáva zásadná otázka. Ako je možné, že za 80 rokov (mám vážne podozrenie, že tých rokov je viac asi tak od 1774) reforiem masarykovského, ľudáckeho, komunistického, či demokratického štátu s vládami a ministrami všetkých farieb politického spektra neprinieslo, nie že dokonalosť, ale ani všeobecnú akceptovateľnosť?

Dôvodov by sa iste dalo nájsť na desiatky, možno stovky či tisíce. Fantázii sa medze nekladú. Ja uvediem iba jeden, avšak všeobecne platný. Ako chce niekto stvoriť jednotný školský systém, ktorý bude vyhovovať státisícom detí a násobne väčšiemu počtu rodičov, starých rodičov, učiteľov, vychovávateľov a ďalších zúčastnených?

Keď existujú :

• ľudia, ktorí si pod dokonalým vzdelaním predstavia deti v uniformách, ktoré na povel vstávajú, čítajú, počítajú, jedia, čúrajú a spia. Deti, ktoré bez váhania odpovedia koľko, je ln(97) a čo sa píše v knihe Jóbovej verš 15. Lebo „Ordnung muss sein“.
• ľudia, ktorí sú presvedčení, že dieťa nesmie byť vo svojom vývoji nijak obmedzované.
• ľudia, ktorí, za vrchol vzdelanosti považujú schopnosť precítenia kozmickej energie objímaním stromov.
• ľudia, ktorí sú presvedčení, že jedine oni sami dokážu svojím deťom odovzdať potrebné poznanie.
• ľudia, ktorí považujú za perspektívnu znalosť angličtiny, ale aj takí, čo na prvé miesto položia čínštinu, či svahilčinu.
• ľudia, ktorí akékoľvek vzdelávanie považujú za zbytočnosť.

Týchto ľudí nijako nie je možné uspokojiť jednotným vzdelávacím systémom. Nie je potrebné nijak rozsiahle vzdelanie z logiky, aby človek zistil, že úloha nemá riešenie.

6,188 celkovo návštev, 1 návštev dnes