Transakčná daň zostáva celý rok 2027. Koalícia si za ňu kupuje pokoj

Keď vládni politici pred časom pretlačili zákon o dani z finančných transakcií, dušovali sa, že ide o nevyhnutnú a dočasnú obetu na oltár verejných financií. Podnikatelia mali zaťať zuby, odovzdať desiatok z každého bankového prevodu a trpezlivo čakať, kým sa štátny rozpočet nadýchne.

Realita začiatku októbra 2026 však ukazuje starú známu pravdu o tom, ako v podaní štátnej moci funguje slovo dočasný. Koaličná rada sa 2. októbra 2026 slávnostne dohodla, že toto hospodárske škrtenie nezruší od januára 2027, ako ohlásil Robert Fico 24. augusta 2026, ale potiahne ho až do konca roka 2027. Firmy tak budú platiť celý ďalší rok navyše a daň padne až k 31. decembru 2027, s účinnosťou od 1. januára 2028. Zatiaľ pritom ide len o politickú dohodu koaličnej rady. Zákon sa ešte musí zmeniť a to je v tejto zostave disciplína s neistým koncom. Zdroj.

V nedeľnej diskusnej relácii TA3 V politike tento ťah bez okolkov pomenoval čerstvý exminister životného prostredia Tomáš Taraba, ktorý sa po odchode z vlády vrátil do parlamentu ako nezaradený poslanec. Vyhlásil, že odklad zrušenia dane až na mandát budúcej vlády je výsmech, ktorý si koaliční partneri mohli odpustiť.

Zároveň otvorene priznal to, na čo v Menej štátu upozorňujeme od samého začiatku. Zrušenie transakčnej dane nepadlo preto, že by v štátnom rozpočte nebolo kde šetriť, ale pre uspokojenie straníckych kšeftov a vládnych rozpočtových priorít.

Podľa Tarabu objem peňazí potrebných na záchranu koaličného mieru korešponduje so sumou, ktorú štát plánuje vyžmýkať z firemných účtov. Je to jeho tvrdenie, nie rozpočtový prepočet, ktorý by niekto položil na stôl. Logika koaličného dohadovania mu však dáva za pravdu: politici si veľmi rýchlo spočítali, že ak by sa vzdali poplatku za obyčajný pohyb peňazí, museli by siahnuť na drahé hračky jednotlivých rezortov. Nezvíťazil hospodársky rozum, ale kalkulácia moci.

Predseda opozičného Progresívneho Slovenska Michal Šimečka v rovnakej relácii síce s kritikou odkladu súhlasil, no celkom trefne poznamenal, že Taraba mohol s týmito odvážnymi nápadmi prísť podstatne skôr, kým ešte sedel na ministerskej stoličke.

Šimečka zároveň vyslovil obavu, že deficit bude v skutočnosti vyšší, než s akým rozpočet počíta. Návrh ráta na rok 2027 s deficitom 4,94 percenta HDP, čo podľa Rady pre rozpočtovú zodpovednosť predstavuje 7,4 miliardy eur. Za rok 2026 vláda očakáva 4,4 percenta HDP, teda 6,3 miliardy. Výsledkom politického handrkovania je jediný fakt: podnikateľský sektor zostáva rukojemníkom vlády, ktorá odmieta pribrzdiť vlastné míňanie. Stanovisko RRZ.

Ako sa z dočasnej záplaty stalo bezohľadné výpalné

Keď sa narýchlo schvaľoval zákon č. 279/2024 Z. z. o dani z finančných transakcií, ministerstvo financií kreslilo predstavy o bezbolestnom príspevku do štátnej kasy. Sadzba 0,4 percenta z odchádzajúcej platby a dvojnásobných 0,8 percenta pri výbere hotovosti mali podľa vtedajšieho odhadu rezortu priniesť od apríla do decembra 2025 približne 550 miliónov eur. Rozpočet na ten rok rátal so 575,5 milióna. Platby dodávateľom pritom zákon nijako nešetrí, zdaňuje ich rovnako ako čokoľvek iné, čo z firemného účtu odíde. Od 1. januára 2026 navyše novela č. 272/2025 Z. z. oslobodila podnikajúce fyzické osoby, takže daň odvádzajú právnické osoby a organizačné zložky zahraničných spoločností.

Skutočnosť vyzerá inak. Najlepšie to dokumentuje samotné ministerstvo financií, ktoré svoj odhad počas roka 2025 dvakrát osekalo: z pôvodných približne 550 miliónov eur najskôr na 420 miliónov a koncom septembra na 390 miliónov. Daň teda nesplnila ani to jediné, čím sa obhajovala. Ako brzda hospodárstva však funguje presne podľa očakávaní.

Súdruhovia v Bratislave si zjavne mysleli, že objavili perpetuum mobile na peniaze, ktoré ekonomika jednoducho prehltne bez vedľajších účinkov. V ich očiach totiž firemné bankové účty predstavujú nevyčerpateľný prameň, z ktorého si štátna pokladnica môže kedykoľvek odčerpať podľa momentálnej nálady politikov.

Transakčná daň je pritom jednou z najškodlivejších daní, aké kedy hospodárska politika vymyslela, pretože netrestá úspech v podobe zisku, ale samotnú existenciu deľby práce. V trhovej ekonomike nevzniká finálny výrobok v jednom uzavretom podniku. Prechádza desiatkami dodávateľov, spracovateľov a distribútorov.

Každá jedna platba za suroviny, energie, polotovary či prepravu je štátom nemilosrdne spoplatnená. Čím je dodávateľský reťazec komplexnejší a produktívnejší, tým viac peňazí mu štátny aparát zoberie z prevádzkovej likvidity. Štát tak cielene penalizuje efektivitu a trestá každého, kto sa odváži zamestnávať subdodávateľov.

Predstavte si stavbu rodinného domu. Developer zaplatí stavebnej firme, tá zaplatí za betón, dodávateľ betónu uhradí štrk a dopravu. Pri každej jednej z týchto platieb si štát odhryzne svoje percento, takže tú istú hodnotu zdaní v jednom reťazci niekoľkokrát. Čím viac rúk sa na výrobku podieľa, tým drahší je výsledok, a to bez toho, aby ktokoľvek zarobil o euro viac. Celú tú reťaz poplatkov napokon nezaplatí developer ani dodávateľ štrku, ale rodina, ktorá si dom kúpi, v konečnej cene nehnuteľnosti.

Hnev podnikateľov preto neustáva a naberá na obrátkach. Republiková únia zamestnávateľov odmietla účasť na mimoriadnej tripartite k rozpočtu na rok 2027, ktorú vláda zvolala na 5. októbra bez toho, aby sociálni partneri mali samotný návrh rozpočtu na stole. Jej stanovisko nesie priliehavý titulok Tripartita opäť ako alibi. Zamestnávatelia dlhodobo prízvukujú, že transakčná daň zhoršila konkurencieschopnosť krajiny, a reálny výber im dáva argument do ruky: z firemných účtov odišli ročne stovky miliónov eur, ktoré mohli skončiť v investíciách alebo v platoch. Zdroj.

Predstavitelia zamestnávateľov navyše správne zdôrazňujú, že zrušenie tejto dane nemožno považovať za žiadny vládny darček ani za prorastový stimul. Ide len o zastavenie deštruktívneho opatrenia, ktoré na Slovensko vôbec nemalo prísť. Kým susedné Poľsko alebo Česko lákajú priemyselné investície, naša vláda vytvorila z firemného účtu colnicu.

Čo súdruhovia nikdy nepochopia, je skutočnosť, že kapitál nie je prikovaný k slovenskej pôde. Podnikatelia na absurdné zaťaženie reagujú úplne racionálne a hľadajú spôsoby, ako pred štátnym lúpením ochrániť svoje prevádzkové prostriedky. Presun zúčtovacích centier do zahraničia, otváranie účtov v susedných jurisdikciách a zníženie domácej aktivity sú prirodzenou reakciou na útlak.

Námietka rozpočtového výpadku a mýtus o prázdnej kase

Z vládnych kruhov pravidelne zaznieva jedna a tá istá obohraná pesnička. Vraj štát nemôže len tak zrušiť daň s výnosom niekoľko stoviek miliónov eur, pretože by tým ohrozil sociálny štandard, fungovanie zdravotníctva a prehĺbil rozpočtový schodok. Minister financií Ladislav Kamenický výsledný návrh nazýva kompromisom medzi tým, čo si štátna kasa môže dovoliť, a prioritami jednotlivých koaličných strán. Slovo bankrot v relácii vyslovil opozičný Šimečka, keď varoval pred vyšším deficitom, tým, že krízovú situáciu bude riešiť až ďalšia vláda, a pred hrozbou bankrotu.

Táto námietka však stojí na úplne pomýlenom predpoklade, že úroveň štátnych výdavkov je nemenná dogma zoslaná z nebies. Návrh zákona o štátnom rozpočte na rok 2027 počíta s výdavkami 35,67 miliardy eur pri príjmoch 27,91 miliardy. To sú rozmery, pri ktorých je reč o nemožnosti ušetriť pár stoviek miliónov skôr vtipom než argumentom. Rada pre rozpočtovú zodpovednosť k tomu dodáva, že 4,94 percenta HDP je nárast oproti očakávaným 4,4 percenta v roku 2026. Konsolidácia teda ide opačným smerom, než sa sľubovalo.

Vláda v skutočnosti nekonsoliduje štátny aparát, ale iba usilovne hľadá nové spôsoby, ako vybrať viac peňazí od občanov na financovanie vlastnej nehospodárnosti. Na tento rozpor jasne poukazuje aj Rada pre rozpočtovú zodpovednosť, podľa ktorej navrhovaný rozpočet vôbec nezabezpečuje stabilizáciu verejného dlhu.

Dlh má podľa samotného návrhu stúpnuť zo 61,4 percenta HDP v roku 2025 na 71,8 percenta v roku 2029. Rada pre rozpočtovú zodpovednosť zároveň konštatuje, že rozpočet nie je v súlade s ústavným zákonom o rozpočtovej zodpovednosti a veľmi pravdepodobne ani s článkom 55a Ústavy. Namiesto systémového zeštíhľovania štátu sa teda rozpočtoví plánovači uspokojili s číslom 4,94 percenta HDP a nepopulárne zásahy odkladajú na neurčito, čo v politickom kalendári znamená na niekoho iného. Zdroj.

Štátne výdavky nie sú žiadnou magickou investíciou, ktorá ekonomiku ťahá dopredu, ale spotrebou úradníckeho aparátu na úkor produktívnych ľudí. Každé jedno euro, ktoré úradníci prerozdelia na dotácie cien energií či plošné trináste dôchodky, muselo byť najskôr niekomu odobraté. Prerozdeľovací aparát iba odčerpáva kúpnu silu z firiem a presúva ju do rúk vládnych klientov.

Poslanec Taraba zopakoval, kde všade by sa dalo bez mihnutia oka škrtať. Navrhuje znížiť počet podpredsedov parlamentu a štátnych tajomníkov a tvrdí, že Ministerstvo investícií, regionálneho rozvoja a informatizácie SR aj novovzniknuté Ministerstvo cestovného ruchu a športu SR stratili opodstatnenie. Vo vláde, ktorú opustil len pár dní predtým, to nepresadil. Z poslaneckej lavice sa to hovorí ľahšie.

Rozpočtová príloha však ukazuje, že nejde o drobné. Samotné ministerstvo investícií má na rok 2027 naplánované výdavky 964,8 milióna eur, z toho 243,9 milióna bez prostriedkov Európskej únie. Nie sú to teda desiatky miliónov, ale stovky, pričom väčšinu tvoria eurofondy, ktoré zrušením úradu nezmiznú. Presťahujú sa o jeden stôl ďalej. Zdroj.

Politický cynizmus a dlhová časovaná bomba

Dohoda o odklade zrušenia dane na koniec roka 2027 odhaľuje rýdzi volebný oportunizmus vládnucej garnitúry. Súčasná koalícia si veľmi dobre uvedomuje, že jej mandát sa bude chýliť ku koncu. Ak by daň zrušila okamžite, musela by v rozpočte priznať dieru alebo pristúpiť k tvrdým škrtom, ktoré by nepotešili jej voličskú základňu.

Prenášanie rozpočtového bremena na budúcich správcov štátu je osvedčená taktika nezodpovedných vlád, ktoré vedia, že účet za ich hostinu zaplatí niekto iný. Budúca vláda sa tak ocitne pred rozvrátenými verejnými financiami, v ktorých bude transakčná daň formálne zrušená, no štátne výdavky zostanú nafúknuté do prasknutia. Ak nový kabinet nebude mať odvahu na okamžité zoškrtanie štátneho aparátu, bude čeliť hrozbe fiškálneho kolapsu.

Tento prístup dokonale ilustruje podstatu fungovania štátneho aparátu. Zatiaľ čo súkromná firma pri výpadku príjmov musí okamžite znížiť réžiu a zefektívniť prevádzku, štát reaguje presne opačne. Ak mu chýbajú peniaze na extravagantné politické sľuby, jednoducho siahne hlbšie do vreciek tých, ktorí hodnoty skutočne tvoria.

Každý mesiac, počas ktorého táto daň zostáva v platnosti, znamená ďalšie odčerpané zdroje z investícií. Znamená to pomalší rast produktivity, menej vytvorených pracovných miest a postupné zaostávanie Slovenska za okolitými krajinami. Štátna moc si kúpila ďalší rok politického pokoja za peniaze ľudí, ktorí sa nemajú ako brániť inak než obmedzením vlastných aktivít.

Transakčná daň nemala nikdy vzniknúť a zrušená mala byť okamžite, nie odložená ako darček pre budúcu vládu. Spolu s jej koncom však musí prísť to, čomu sa politici v Bratislave vyhýbajú ako čert krížu: radikálne zosekanie výdavkov štátu, zrušenie nadbytočných ministerstiev a koniec dotačného populizmu. Kým sa tak nestane, zostanú reči o konsolidácii len dymovou clonou pre ďalšie a ďalšie vyťahovanie peňazí z vreciek daňovníkov.