Scenár udalostí v Eurozóne (Gary North)

Prvýkrát vo svojej kariére vidím medzinárodný establišment, niekedy nazývaný New World Order, čeliť kríze tak veľkej, že v stávke je samotné jeho prežitie. Prvýkrát sa títo ľudia naozaj boja.

Nie je ich veľa. David Rothkopf vo svojej knihe Superclass odhaduje, že na vrchole pyramídy je maximálne 6000 ľudí. Sú to väčšinou muži, prinajmenšom tretina z nich sú absolventi najprestížnejších amerických univerzít., väčšina ostatných absolvovala porovnateľné univerzity v Európe.

Kríza v Európe je väčšia ako čokoľvek, čo táto generácia lídrov kedy zažila. Naposledy, keď európske krajiny čelili niečomu podobnému, viedlo to k druhej svetovej vojne.

Počas celého povojnového obdobia boli Spojené štáty dominantnou silou Západu. Vláda Spojených štátov prostredníctvom Marshallovho plánu vypísala šeky, aby sa európske vlády udržali nad vodou, a tiež z veľkej časti financovala NATO. Tento vzájomný obranný systém bol postavený tak, aby sa zamedzilo expanzii Sovietskeho zväzu.

Spojené štáty dnes však už nie sú v pozícii, aby dokázali finančne niekoho zachraňovať. Majú masívny obchodný a federálny deficit. Európa si zrazu uvedomuje, že z ekonomického hľadiska je v tom sama. Ak vôbec existujú riešenia európskej hospodárskej krízy, potom tieto riešenia budú musieť byť vytvorené vo vnútri eurozóny.

BANKY V OHROZENÍ

Celý bankový systém v Európe je dnes v ohrození. V dôsledku obrovských investícií do vládnych dlhopisov pri nízkych úrokových sadzbách sú banky zadĺžené a vlády na druhej strane technicky insolventné. Neexistuje teda žiadna možnosť, že tieto dlhopisy budú niekedy splatené. Boli, koniec-koncov navrhnuté tak, aby nikdy splatené neboli, boli navrhnuté tak, aby daňových poplatníkov všetkých európskych krajinách trvalo ťahali do otroctva bankového systému.

Teraz je všetko naopak. Banky sú stále viac závislé na vládach, tie sú ich veriteľmi predposlednej inštancie Veriteľom poslednej inštancie je, samozrejme, Európska centrálna banka, tá sa však dnes presunula do neutrálnej pozície a nechce prijať opatrenia na zachránu Grécka, Španielska alebo Talianska.

PIIGS vlády, ktoré predali IOU (dlhopisy) bankám v severnej Európe sú technicky insolventné. Keď Grécko skrachuje (akože aj skrachuje), bude to znamenať enormné straty niektorých severoeurópskych bánk. Keď Španielsko skrachuje (akože aj skrachuje), budú tieto straty ešte oveľa horšie. Keď Taliansko skrachuje (akože aj skrachuje), padne celý bankový systém v Európe.

Jediné, čo môže dnes európsky bankový systém zachrániť, je ECB, ktorá má moc vytvárať peniaze z ničoho. A tiež daňoví poplatníci z Nemecka, ktorého vláda sa neúnavne snaží rozšíriť silu eurozóny do všetkých krajín Európy. Títo politici sú ochotní pripísať IOU na účet nemeckých daňových poplatníkov, len aby mohli konsolidovať aj ďalej.

PLAZIVÁ REŤAZ DLHOV

Problém je, že severoeurópske vlády na to, aby mohli byť veriteľmi Grécka, Španielska či Talianska, peniaze nemajú. Naopak, sami si musia požičiavať peniaze za také vysoké sadzby, aké v mierových časoch Európa ešte nevidela. Práve od týchto vlád sa očakáva, že zasiahnu a požičajú gréckej vláde, ale každá z nich teraz čelí ďalšej zodpovednosti – tieto vlády sú totiž tiež veriteľmi predposlednej inštancie veľkých domácich komerčných bánk.

Kto teda požičia severoeurópskym vládam dostatok peňazí na záchranu vlád na juhu? Ktorí veritelia si dnes myslia, že to je dobrý nápad? Pri súčasnej úrokovej miere je ich málo a to je zároveň dôvod, prečo úrokové sadzby budú stúpať. Ak však dlhodobé úrokové miery porastú, zníži sa trhová hodnota všetkých dlhopisov v portfóliách jednotlivých veriteľov.

Na jednej strane teda majú investori položiť na stôl peniaze pre vlády a na strane druhej vlády potrebujú peniaze na rekapitalizáciu domácich bánk. Vedie to k ďalšiemu problému: aby veritelia mohli požičať peniaze vláde, musia siahnuť na svoje kontá vo svojich bankách a vypísať šeky. Čo sa však stane, ak budú tieto banky krachovať? Kto bude požičiavať peniaze vládam?

V tomto reťazci nekrytých peňazí, úverov a dlhov je ECB veriteľom poslednej inštancie. Je ním, pretože má právomoc vytvárať peniaze z ničoho. Môže kúpiť IOU vydané vládami, môže požičiavať peniaze bankám, aby banky mohli tiež kúpiť IOU týchto vlád.

DNI ZÚČTOVANIA

Celý politický systém, ktorému hovoríme Európska únia, je závislý na systéme bankovníctva frakčných rezerv. To však prerástlo svoje možnosti a teraz čelí dňu zúčtovania. Vlastne, čelí dvom dňom zúčtovania.

Prvý deň zúčtovania nastane v krajinách PIIGS, keď vkladatelia začnú vyberať peniaze. Druhý deň zúčtovania príde s platobnou neschopnosťou vlád, ktoré si požičiavali stovky miliárd eúr z bánk.

Príchod bank runov už teraz ohrozuje schopnosť gréckej vlády požičiavať si peniaze od kohokoľvek. Grécka vláda je závislá na gréckom bankovom systéme, cez ktorý vyberá dane. Keď bude grécky bankový systém v koncoch, bude v koncoch aj grécka vláda.

V tomto systéme má jedine ECB dostatok právomocí na záchranu systému. Všetky ostatná potenciálne zdroje peňazí sú závislé na solventnosti európskeho bankového systému. Ale práve ten je dnes v ohrození.

Z toho dôvodu musí byť celé frakčné rezervné bankovníctvo postavené na monopolnom postavení centrálnej banky garantovanom vládou. Centrálna banka je predovšetkým garantom solventnosti najväčších bánk, ekonomickým agentom ich majiteľov. Títo majitelia teraz čelia bankrotu. Držia podiely v nadnárodných bankách, ktorých pôžičkoví úradníci nemajú poňatia o základoch ekonómie. Vypísali predsa šeky krajinám PIIGS.

Jediným spôsobom, ako v tejto situácii zachrániť systém, je riskovať jeho zničenie. Jediným spôsobom, ako zachrániť euro, je riskovať jeho zničenie. Sú totiž len dva spôsoby, ako zachrániť najväčšie komerčné banky.

Prvým spôsobom je hyperinflácia, ktorá umožní bankám, aby mali otvorené dvere. Dlžníci budú splácať svoje pôžičky vďaka predajú hnuteľného majetku, z ktorého získajú dostatok peňazí na splatenie pôžičiek v bezcenných eurách.

Druhým spôsobom, ako zachrániť banky, je to, čo sa Európska centrálna banka snaží urobiť. Snaží sa zabrániť hyperinflácii, snaží sa nafúknuť peňažnú zásobu len do tej miery, že sa prostredníctvom pôžičiek s nízkym úročením zachránia najväčšie banky. Budú si musieť požičať, teda ak sa nájdu solventní veritelia a ak si títo veritelia vôbec budú chcieť požičať.

Ak ECB prijme druhú možnosť, bude to viesť k depresii. Banka spustí infláciu. Komerčné banky požičajú insolventným vládam. Tieto vlády skrachujú, ak bude recesia. Tú však svojim odmietnutím rozšíriť peňažnú vytvorí práve ECB. Boom nafúknutý podobne ako kedysi ten Greenspanov nakoniec vystrelí na európske banky, podobne ako ten v Spojených štátoch vystrelil na banky americké.

V európskom bankovom systéme neexistuje žiadny ekvivalent FDIC. Neexistuje jediná vláda, ktorá má majetok alebo právny orgán schopný požičiavať iným vládam. Neexistuje žiadny spoločný fiškálny systém, čo znamená, že všetky vlády môžu vytvárať masívne deficity. To znamená, že vlády neustále navzájom súťažia v požičiavaní si na financovanie svojich deficitov.

Systém je teda natiahnutý až na prasknutie. Tých niekoľko zostávajúcich veriteľov s dostatočným kapitálom majúcich dostatok peňazí v bankách na vypísanie šekov insolventným vládam teraz žiadne šeky vypisovať nechce. Práve preto Španielsko v snahe prilákať veriteľov platí viac ako 7%. Veritelia, ktorí si požičajú, dopadnú rovnako ako tí, ktorí požičali peniaze gréckej vláde pred rokom 2010. Budú vidieť kolaps svojich investícií, budú vidieť, ako úrokové miery v Španielsku rastú do dvojciferných čísel. Presne to sa aj naozaj stane, ak ECB nezasiahne a nevyrobí nekryté peniaze na pôžičky španielskej vláde.

VÍKENDOVÉ SUMMITY

V súčasnosti sa najmenej raz mesačne koná núdzový víkendový summit politických orgánov za účasti byrokratov z ministerstiev financií. Stretávajú sa v sobotu a hovoria o tom, ako možno zachrániť systém. Tlačovú správu vydávajú v nedeľu. Tlačová správa je vždy na konkrétnosti chudobná. Kríza za posledný mesiac eskalovala a je tu ďalší víkendový summit.

Zakaždým, keď sa summit koná, investori, ktorí majú dostatok peňazí na investície, čakajú so zatajeným dychom na nedeľné poobedie a na to, či sa predstaví nejaké riešenie. Žiadne riešenia ponúkané nie sú a tak akciový trh v prvý alebo aj druhý deň po zasadnutí klesá.

Teraz už je jasné, že na obzore žiadne riešenie nie je. O tom, kto bude vypisovať šeky na záchranu ďalšej PIIGS
vlády, neexistuje žiadna politická dohoda, najmä nie medzi Nemeckom a Francúzskom.

Pamätám si, ako som pred takmer 40 rokmi na Yale počúval prejav mladého ambiciózneho ekonóma, ktorý nás informoval, že nový menový systém v Európe bude zavedený najneskôr do roku 2000. Bol to presný odhad, nový menový systém bol založený v roku 1999. Tento švihák sa neskôr sťahoval do Harvardu a ešte neskôr sa vytratil z verejnosti, z jeho nadšeného prejavu však bolo jasné jeho presvedčenie o tom, že tento nový menový systém vytvorí úplne nové ekonomické zriadenie v Európe. Páni, ten mal teda pravdu!

Nové hospodárske zriadenie v Európe sa teraz rozpadá. Vládni politici, úradníci a hovorcovia s hrôzou sledujú, ako sa systém, ktorý ich predchodcovia vytvárali, aby fungoval večne, teraz navždy rozpadá. Nie príliš jemná poznámka: pripomína to sľub Adolfa Hitlera o tisícročnej ríši, ktorá trvala 13 rokov. V tomto roku  malo Euro svoje 13. narodeniny. Všetkého najlepšieho sa k narodeninám zatiaľ nedočkalo.

ŽIADNY FIREWALL

Vedúci predstavitelia európskeho establišmentu neboli od jeho vzniku konfrontovaní s krízou takéhoto rozsahu. Stále hovoria o potrebe firewallu. Pokiaľ nemajú protipožiarnu ochranu, nikto nie je ochotný kričať “Horí!” Oheň však už vypukol.

Aký druh firewallu môže byť vytvorený, aby bankrot jednej krajiny nespôsobil bankrot ďalšej? Aký firewall je tu pre veľké nadnárodné banky, ktoré práve stratili polovicu hodnoty dlhopisov tak, že tie zakúpené pri sadzbe 3% dnes už majú sedempercentnú sadzbu?Vždy, keď sa úroková miera zdvojnásobí, trhová hodnota dlhopisov totiž klesá minimálne o 50%..

Pravdou je, že žiaden firewall neexistuje. Finančný systém v Európe je vzájomne prepojený prostredníctvom eura. V sedemnástich krajinách používa každý rovnakú menu, každý je závislý na rovnakej centrálnej banke. Tá banka však nie je dobrým lídrom. Jej šéf stále hovorí, že vlády musia ustúpiť a prevziať zodpovednosť. Ja si zakaždým spomeniem na to, čo Ben Bernanke hovorí Kongresu.

Hlavy dvoch najväčších svetových centrálnych bánk si sťažujú, že politici neprevzali zodpovednosť za riešenie krízy, lenže to je presne to, čo politici ani robiť nechcú. Vždy totiž chápali, že centrálna banka ich bude zachraňovať z krízy tým, že vytvorí nové peniaze a kúpi IOU vlády. Vždy to bolo verejné zdôvodnenie centrálneho bankovníctva.

Politici sa zdajú byť pri pochopení skutočného dôvodu existencie centrálneho bankovníctva slepí: tým totiž je zachraňovanie najväčších komerčných bánk v rámci svojej jurisdikcie. ECB tu čelí obrovskému problému: má vo svojej jurisdikcii najväčšie banky v každej krajine eurozóny okrem Veľkej Británie, musí teda zasiahnuť a zachrániť každú veľkú banku, ktorá v jej jurisdikcii je. Ak sa tak totiž nestane, dôjde v každej krajine k bank-runom.

BANK RUN

Klienti môžu ísť do banky a nechať si peniaze previesť na účet zahraničného finančného domu. Obvykle to bude nemecká banka. Z právneho hľadiska môže prijímajúca banka odmietnuť vklad prijať, ale ktorá banka by sa odvážil vklady neprijímať? Každá banka, ktorá by ich od inej banky neprijala, by do médií vyslala signál, že odosielajúca banka je na hranici insolventnosti a to je posledná vec, ktorú chce akákoľvek banka v severnej Európe s ohľadom na banky v Grécku, Španielsku či Taliansku urobiť.

ECB sedí na sude s pušným prachom a knôt už horí. Ten knôt vedie ku gréckemu bankovému systému. Ak grécky bankový systém vybuchne, ak imploduje, bude to iskra pre ďalší knôt. Ten ďalší vedie do Španielska. Môžem sa mýliť. Môžu byť dva knôtiky, jeden do Španielska a ďalší do Talianska.

Neexistuje žiadny firewall. Jediným firewallom by bolo, ak by banky v severnej Európe odmietli vytvoriť nové účty ľuďom prichádzajúcim z juhu. Ak na druhej strane nezastavia bank runy v Grécku, grécka vláda zbankrotuje a odíde z eurozóny. Nebude mať na výber. A ak sa grécky bankový systém zrúti, ako bude môcť financovať svoj dlh? Ako bude môcť vyberať dane?

Je jasné, čo je v hre.. Bank run malého rozsahu prebieha v Grécku už najmenej rok, teraz však hrozí, že bude eskalovať. Banky na severe Európy síce môžu odmietnuť nové vklady v eurách prichádzajúce z Grécka, ale museli by to urobiť všetky naraz. Ak to spravia len jedna alebo dve, vyšlú správu všetkým ostatným Grékom: “Vyberte radšej peniaze zo svojej banky a rýchlo s nimi príďte do severnej Európy, do banky, ktorá ešte nezakázala otváranie nových účtov.” Bank run tak eskaluje.

Keďže nie všetky banky podliehajú rovnakým bankovým zákonom a keďže žiadny regulačný úrad nemôže prikázať, čo majú robiť, Európa má systém, v ktorom vkladatelia v krajinách PIIGS môže vytvoriť masívne bank runy na svoje domáce banky.

Proti tomu skutočne žiadny firewall neexistuje. Banky v krajinách mimo eurozóny síce môžu odmietnuť prijať nových vkladateľov, ale banky v rámci eurozóny to urobiť nemôžu bez toho, aby ohrozili prežitie celého bankového systému. Navyše, ak nevytvoria firewall, skrachované banky Grécka, Španielska, Talianska spôsobia bankroty tamojších vlád a to potom povedie k masívnym stratám severoeurópskych bánk.

Diskusiu na túto tému neuvidíte v mainstreamových médiach a na to existuje veľmi dobrý dôvod: mainstreamové média majú strach. Obávajú sa obvinenia, že práve ony spustili bank runy na grécke banky. Všetci kompetentní vedia, že bank runy v Grécku už začali, ale nič podobné na titulných stranách novín nenájdete. Rozhodne to nie je príbeh do televíznych novín..Možno “PBS News Hour” pozve do diskusie dvoch-troch expertov s alternatívnymi názormi, ale mienkotvorné spravodajstvo o gréckych bank runoch hovoriť nebude. Vlastne bude. Vtedy, keď bude v poslednom štádiu.

Ľudia, ktorí riadia nové európske zriadenie teda bezmocne sedia, bezmocne a čakajú. Sú plne závislí od rozhodovania klientov gréckych bánk. Vlna strachu sa z Grécka môže kedykoľvek rozšiť a väčšina vkladateľov si pobeží svoje peniaze vybrať. Ak svoje peniaze vyberú v hotovosti, zrúti sa miestna banka, a začne predávať aktíva na nákup meny od ECB. Bude totiž potrebovať hotovosť na vyplácanie vkladov. Tento druh bank runu je síce pre samotnú banku zlý, vkladatelia však svoje peniaze obvykle aj tak utratia. Ak to spravia, podnik, ktorý tie peniaze dostane, ich opäť vkladá do banky. Bank run na peniaze teda nie je pre grécky bankový systém ako celok veľkou hrozbou.

Inak je to však s bank runom v podobe digitálneho prevodu peňazí do zahraničia, čo je hrozba, ktorej dnes čelia všetky grécke banky. Ako náhle totiž eurá opustia grécky bankový systém, nebudú doň už opäť vložené. To, čo momentálne sledujeme, je kolaps gréckeho bankového systému v priamom prenose. Ak ECB opäť do konca roka nezasiahne, žiadny grécky bankový systém už nebude. Všetky banky skrachujú.

Neexistuje nič, čo by mohli eurokrati urobiť. Jediná inštitúcia, ktorá má silu zastaviť to, je totiž ECB. Tá môže robiť čo chce, v konečnom dôsledku to znamená požičiavanie gréckym bankám na základe ľubovoľného kolaterálu – predovšetkým však IOU vydané gréckou vládou.

ZÁVER

Angela Merkelová môže kričať, revať a držať dych až kým nezmodrie, ale v konečnom dôsledku nemá nad ECB žiadnu moc. Tú koniec-koncov nemá žiaden politik a žiaden ju ani nechce. Prečo nie? Pretože ten politik by potom bol zodpovedný za peniaze, s ktorými ECB chcela prísť, ale ten istý politik ich zablokoval. Z tohto dôvodu bude ECB tlačiť, tlačiť a tlačiť nové peniaze. Jej šéf môže politikom adresovať všetky možné apely na zodpovednosť, môže ich vyzývať, aby zasiahli, aby udržovali štruktúru v chode, ale systém nakoniec aj tak stojí na ňom. On je ten, ktorý má moc nad tlačiarňou. On a jeho kolegovia sú jediní, ktorí sú schopní udržať systém nad vodou.

Neexistuje žiadny firewall. Existuje iba schopnosť ECB vytvárať peniaze a požičiavať ich komerčným bankám alebo priamo vládam a vôbec nezáleží na tom, aký typ pravidiel a predpisov sa v roku 1999 zaviedol presne preto, aby sa niečo podobné nedialo.

Požiar horí, nikto z mocných sa však neodváži ukázať prstom na intervencie ECB zachraňujúce vládu na pokraji bankrotu. Dôvod je jasný, alebo prinajmenšom jasný mne: žiadny politik nechce byť zodpovedný za to, že príde s peniazmi na záchranu najväčších domácich bánk čeliacich platobnej neschopnosti v dôsledku bankrotu Grécka a Španielska, pretože to spôsobí dominový efekt vo všetkých krajinách PIIGS.

Zdroj: http://lewrockwell.com/north/north1159.html, http://www.garynorth.com/

Gary North je kritik centrálne riadeného bankovníctva, bankovníctva frakčných rezerv, zástanca zlatého štandardu

Jazyková korektúra: Samuel Marec

Súvisiace články

Diskusia (36)

Pridať komentár

Komentár sa zverejní po schválení. Ukladáme iba meno a text — e-mail ani IP adresu nepotrebujeme.