Privatizácia vody zachraňuje životy

Celosvetovo až 1,1 miliardy ľudí, prevažne z chudobných krajín, nemá prístup k čistej a bezpečnej vode. Nedostatok vody znásobuje chudobu, šírenie chorôb a skoré umieranie. Napriek tomu nedostatok vody neexistuje, teda aspoň nie globálne. Využívame len 8 percent vody, ktorá je dostupná pre ľudskú spotrebu. Na druhej strane zlý systém je hlavným dôvodom týchto problémov. Dokonca aj v Cherrapunji v Indii, čo je najvodnatejšia oblasť na svete, trpia ľudia nedostatkom vody.

97% celého zásobovania vodou v chudobných častiach sveta je zabezpepečovaných štátom, a preto je práve ten do veľkej miery zodpovedný za to, že viac než miliarda ľudí zostáva bez vody. Niektoré vlády v chudobných krajinách sa obrátili na súkromných podnikateľov so žiadosťou o pomoc, zväčša s dobrými výsledkami. V chudobných krajinách so súkromnými investíciami do oblasti so zásobovania vodou má viac ľudí prístup k vode, ako v krajinách bez týchto investícií. Naviac existuje aj mnoho príkladov lokálnych podnikateľských investícií do distribúcie vody. Perfektná kompetentnosť, väčšia motivácia a lepší prístup ku kapitálu pre investície umožnilo súkromným distribútorom zabezpečiť ako kvalitu tak aj rozsah distribúcie vody. Milióny ľudí, ktorým chýbala dostupnosť pitnej vody v dosahu, už teraz dostáva čistú a bezpečnú vodu v rozumnej vzdialenosti od svojich obydlí.

Téma privatizácie vody vyvoláva u ľudí silné emócie a zväčša veľký odpor. Prebiehali už mnohé protesty proti privatizácii vody po celom svete. Západné mimovládne anti-biznisové organizácie a odborové zväzy, niekedy aj spolu s lokálnymi protestujúcimi, vytvorili anti-privatizačné koalície. No argumenty tohto hnutia sú úplne vedľa.

Hlavným argumentom tohto anti-privatizačného hnutia je to, že privatizácia zvyšuje ceny, čím sa voda stáva nedostupnou pre milióny ľudí. V niektorých prípadoch je to aj pravda, že ceny po privatizácii išli mierne hore; no v iných zase nie. No cena vody pre tých ľudí, ktorí už sú pripojení do siete zásobovania vodou by nemala byť hlavným argumentom odporcov. Namiesto toho by sme sa mali zamerať na nedostupnosť pitnej vody v chudobných krajinách. Sú to predsa hlavne títo ľudia, ktorí zomierajú, trpia rôznymi chorobami a sú uväznení v chudobe.

Títo ľudia dostávajú vodu s horšou kvalitou od lokálnych predajcov, pričom za ňu platia aj 12-násobne viac (a častokrát aj viac), než bežný človek za vodu dostupnej zo siete. Ak cena vody pre tých, ktorí sú už do siete zásobovania pripojení pôjde hore, distribútor získa jednak zdroje na zväčšovanie siete zásobovania a rovnako aj motiváciu získať čo najviac nových zákazníkov ako je len možné. V prípade že sú ceny príliš nízke na to aby mohol stavať nové potrubie, každý nový zákazník tým pádom predstavuje stratu namiesto zisku, čím stráca distribútor záujem rozširovať sieť. Preto aj zdvojnásobenie cien v sieti zásobovania dodá v podstate chudobným ľuďom skôr prístup k pitnej vode, ako by tomu bolo ináč.

Existuje ešte jeden, menej seriózny argument, ktorý stále dookola opakujú títo anti-privatizéri. „Keďže bez vody by sme umreli, voda je tým pádom základné ľudské právo, a preto musí byť jej distribúcia plne demokratická; čo znamená, že musí zostať v rukách štátu a nemôže byť za žiadnych okolností odovzdaná do rúk chamtivých firiem.“ Tu by sme mali byť na chvíľu pragmatickí. Prístup k jedlu je tým pádom tiež základné ľudské právo. Ľudia predsa tiež umierajú ak nič nejedia. Pritom v krajinách, kde je jedlo produkované a distribuované „demokraticky“ (resp. štátom) majú ľudia zvyčajne nedostatok jedla a aj tej demokracie. Nikto už dnes v civilizovanom svete nebude tvrdiť, že jedlo by malo byť produkované a distribuované štátom.

Odpor dať podnikateľom a trhu širšie pôsobenie v distribúcii vody v chudobných krajinách malo efekt zamýšľaný protestujúcimi. Rozsah privatizácie sa spomalil. Bolo by teda zmysluplné, ak by sa začalo diskutovať seriózne na základe faktov a analýz, namiesto nejakých anekdôt a dogiem.

Je pravdou, že mnoho privatizácii bolo problematických. Chýbal dostatočný dohľad. Regulačné orgány zodpovedné za dohadovanie kontraktov buď neexistovali, boli nekompetentné alebo príliš slabé. Zmluvy boli zle spracované a výberové konania veľmi nedbalé. No tieto chyby nepredstavujú silný argument proti privatizácii zásobovania vodou, ako skôr proti zlej privatizácii. Rozumné by bolo preto skôr diskutovať o tom, ako privatizáciu vylepšiť, ako ju odmietať s hlúpymi argumentami úplne.

Širšie pole pôsobnosti pre podnikateľov a trh už zachránilo mnoho životov v Chile a Argentíne, v Kambodži a na Filipínach, V Guinei a Gabone. Môže byť zachránených omnoho viac…

Zdroj: cato.org

Súvisiace články

Diskusia (33)

Pridať komentár

Komentár sa zverejní po schválení. Ukladáme iba meno a text — e-mail ani IP adresu nepotrebujeme.