Počuli ste už prívlastok pre politika „teamový hráč“? Tí, politici, ktorí sa tomu prívlastku nebránia, vidia seba ako ideálnych politikov, ktorí chápu realitu, dokážu správne vyhodnotiť situáciu, dohodnúť kompromis a zvoliť najlepšie riešenie. To znie dosť dobre, nie?

Zväčša to znamená niečo značne iné. Ako samotný prívlastok napovedá, politik je naozaj lojálny, ale nie voči ľudom-voličom, morálke a zákonom. Znamená to vernosť svojmu teamu – v užšom merítku politickej strane a štátu v širšom merítku. Je to ohýbanie princípov až do krajnosti, keď sa jedná o vlastný team a najprísnejší meter na druhých. Ak chceme ostať pri športovej terminológii dalo by sa to celé zhrnúť takto: „Keď súper fauluje, tak je to chrapúnstvo a iba to potvrdzuje, že ja hrám za ten správny team. Keď faulujú naši, tak je to iné, lebo …vymenuje 100 plus 1 dôvodov… a treba to chápať.“

Podobne je to aj s aktuálnym vyjadrením istého politika na tému Snowden – zločinec či hrdina?

Ako agent spravodajskej služby porušil prísahu. Pod zámienkou, že zachraňuje ľudstvo, tak vyzradil informácie, ktoré mohli ťažko poškodiť jeho krajinu. Postavil znamienko rovná sa medzi útoky čínskych vojenských hackerov a americké protiopatrenia. Pre mňa je zradcom.

Obraňovať či neobraňovať?

Má zmysel obraňovať svoj team nech sa deje čo sa deje? V prvom rade si treba upresniť, že prečo je môj team ten dobrý. USA boli dlhé roky dobrý team, práve preto, že nešpehovali a netýrali svojich obyvateľov ako KGB či ŠTB. Neprenasledovali novinárov a ak sa našiel whistleblower, ktorý nekalú aktivitu prezradil, prezidenta mohol prísť o kreslo (R.Nixon). Inými slovami, bola snaha, aby zákony platili ako pre bežných ľudí, tak aj pre politikov.

No len čo keď prejdú roky, generácie vystriedajú generácie a stane sa to, že prezident niekdajšieho dobrého teamu by svojou filozofiou mohol plnohodnotne zastúpiť M. Jakeša na poste predsedu komunistickej strany? Čo keď v armáde dobrého teamu kolujú inštrukčné manuály, ktoré hovoria, že nebezpeční extrémisti sú evanjelici či katolíci? Čo keď pravá ruka dobrého teamu znepríjemňuje život tým, ktorí veria v princípy, na ktorých bol dobrý team zostavený? Čo keď začnú v dobrom teame považovať Bibliu za zakázanú výbavu vojaka? Čo keď dobrý team nazýva hackovanie „akt vojny“ a sám je najväčším hackerom na svete? Čo keď zložky domácej bezpečnosti objednajú sériu tréningových terčov s názvom „žiadne otáľanie„, na ktorých sú zobrazené deti, tehotná žena, či dôchodca obhajujúci právo vlastniť zbraň? Čo keď už špehovanie a zastrašovanie novinárov ostáva nepotrestané a nikto neprichádza o funkciu? Čo keď minister posiela zbrane mexickým drogovým dealerom a následne to využíva ako argument na vyššiu kontrolu zbraní u bežných ľudí?

Čo je to vlastne ten team?

V časoch, kedy bol svet rozdelený na komunistický a slobodný blok, tak verím, že ľudia ako spominínaný politik vyberali „svoj team“ nie podľa národnosti, farby pleti či vierovyznania. Veď predsa nevinní ľudia hodní ochrany a slobody žili aj na jednej aj druhej strane barikády. Rozdiel bol práve v tom, aký bol kde režim a ako silno tlačila štátna čižma ľudom na krk. Aký zmysel má teda dnes obhajovať vládu, ktorá je úplným opakom vlády, ktorú som si v minulosti považoval za tú lepšiu?  Zotrvačnosť? Neschopnosť pripustiť, že svet je dnes iný ako pred 30 rokmi? Syndróm popierania?  Zmena vlastných hodnôt? Neviem… Pre mňa je to mementom, že nikdy nie je dobré vystavať si hodnotový a morálny rebríček podľa akejsi štátno-vládnej lojality, lebo morálnosť vlády ako takej, je z historického hľadiska vzácnejšia ako drahokamy a nestálejšia ako anti-hmota.

Doplnené PS: Keď odliadneme od morálnosti a pozeráme sa na to právnicky a argumentujeme zmluvou, či prísahou, môže byť platná zmluva, ktorá jednu stranu zaväzuje porušovať ústavu, konktrétne 4. dodatok ?