Keď náckovia stoja v rade na kebab

Zo sobotňajšieho protestu proti prisťahovalcom koluje po internete fajná momentka. Extrémisti stoja v rade na kebab. Slušne sa krčia pri okienku a čakajú, zatiaľ čo im Turek, či Arab pripravuje jedlo. Všetko nácie, ktoré prišli pôvodne z Bratislavy vyhnať.

Fotografia je variáciou na jednu skúsenosť, o ktorú by som sa chcel s čitateľmi podeliť.

Bolo to dávnejšie, ešte pred krízou, keď som mal v práci jedného netradičného kolegu. Hovorme mu Jaro. Tak Jaro bol členom ultras Slovan Bratislava a to hovorí asi o všetkom.

Jaro bol potetovaný v štýle učebnice dejepisu venujúcej sa obdobiu ranného stredoveku. Všade samé meče, rytieri, lode s dračími hlavami. Obľúbenou odevnou značkou Thor Steinar. Každý mesiac vlasy trojkou dole. Poznávacie znamenie – chýbajúce zuby.

Roztomilé boli Jarové vysvetlenia, keď mal po ligovom derby s Trnavou tradične vykĺbené rameno, alebo prišiel o ďalší zub. Ak boli jeho zdôvodnenia pravdivé, tak u nich doma synchronizovali presun nábytku s vylosovaním slovenskej futbalovej ligy. A o nešťastné náhody nebola núdza.

Musím tu spomenúť, že Jarove spanilé jazdy sa skončili až keď sa oženil. A jeho krajšia polovička nebola ochotná vždy po zápase volať na políciu, kde sa jej podarený manžel zabudol. To len ma margo tých, ktorí hľadajú efektívne riešenie na futbalové chuligánstvo.

Jaro so dostal neočakávane do môjho tímu (neočakávaný nebol Jaro v tíme, ale fakt, že ja som dostal na starosti tím). Keďže bol príslušníkom tradičnej bratislavskej working-class (nižšej strednej triedy), uvedomoval si, že jeho momentálne zamestnanie je nad jeho kvalifikačné predpoklady. A preto bol v komunikácii so mnou neskutočne submisívny. V kontraste k jeho agresívnemu zovňajšku.

Bol som vždy nesvoj, keď som mal s ním niečo riešiť. Ale snáď okrem Jasné, spravím ten chlap ani nevedel nič iné povedať.

A potom sa mi stala takáto príhoda v jednom slovenskom Aquaparku.

Sedím si v termálnom bazéne a ako by povedali bratia Česi hledím si svího (pozerám si svojho, preklad pre Sibylu Mislovičovú). Keď tu naraz masívny Šplech. Rovno predo mňa skočil riťáka asi dvadsaťročný chalan. Zozadu zneli pochvalné hlasy jeho parťákov.

Neviem, či som sa už niekedy pred tým cítil tak morálne v práve. Postavil som sa a začal som dotyčnému nadávať. Bol to Poliak. Hovorme mu Jerzy.

Ako správni Slovania sme si pekne bratsky vymieňali výrazy, ktorým obaja bez problémov rozumieme. Tváre asi dvadsať centimetrov od seba. Z úst mu tiekla slina. Jerzy bol rovnako ako Jaro potetovaný. Pravdepodobne úryvkami poľskej milostnej poézie – v švabachu. Čítať nápisy som nestíhal.

Čo som si ale všimnúť stihol, boli Jerzyho zatínajúce päste.

V tej chvíli som si uvedomil tragický moment celej situácie. Od bitky ma práve delilo takto málo (asi tých dvadsať centimetrov). A to celé po tom, čo ma dotyčný z ničoho nič celého ošpliechal, keď ticho sedím v rohu bazéna. Ak by som sa začal nejak vehementne brániť, tak sa do celej situácia vložia Jerzyho chłopaci.

Možnosť následnej satisfakcie bola v tomto prípade nulová. Iba žeby niektorá z tiet predávajúcich lístky bola náhodou Linda Veszprémyová. Volať políciu by bolo asi tiež zbytočné. Už len kým by došli z Mikuláša, tak by ma pravdepodobne prešla chuť niečo s nimi riešiť.

Nakoniec som na hubu nedostal. Podľa Jerzyho odporúčania som sa snažil dôstojne spierdoliť zo scény (úroveň dôstojnosti neviem zhodnotiť).

Ako som tak sedel v bazéne fascinovaný celou situáciou, uvedomil som si, že Jaro aj Jerzy sú jedna a tá istá osoba. Ktorá sa ale správa diametrálne odlišne v závislosti na vonkajšom prostredí. Jerzy pravdepodobne tiež chodí niekde do práce, kde sa kolegovi ospravedlní, keď ho obleje v kuchynke kávou.

A začal som rozmýšľať nad tým, prečo Jaro/Jerzy nie je v kancelárii schopný najmenšieho odporu, zatiaľ čo inde by mi jednu vrazil na počkanie. Správať sa v kancelárii rovnako ako v bazéne by sa Jarovi/Jerzymu jednoducho extrémne neoplatilo. Finančne.

Jaro/Jerzy je pripravený údery prijímať, ale hlavne údery rozdávať. Ako dobre socializovaný muž v kolektíve podobných jedincov nemá najmenší dôvod brať na mňa ohľad. A predsa bez donútenia v prostredí, ktoré je orientované na zisk, plní moje pokyny. Dobrovoľne a bez násilia.

Úplne rozumiem ako musí ten židovsko-americký kapitalizmus nenávidieť.

Ľudia majú tendenciu kapitalizmus obviňovať z obmedzenosti. Vraj všetko redukuje na zisk a efektivitu. Ale nie je to jeho najlepšia vlastnosť? Vlastnosť, ktorá robí z agresívneho Jara/Jerzyho poslušného zamestnanca a milého kolegu?

Je len symptomatické, že režimy, ktoré nás mali od chladnej orientácie na profit oslobodiť, poskytli len viac možností na realizáciu temnej stránky povahy Jara/Jerzyho.

Pre intelektuálov to musí byť taktiež frustrujúce. Keď ľudia spolupracujú a navzájom sa rešpektujú nie kvôli ich sociálnym konštruktom, respektíve vzletným humanistickým frázam. Ale na základe lapidárneho konštatovania, že ak si nepôjdeme navzájom po krku, tak sa nám bude žiť lepšie.

Keď bude nabudúce nejaký politik brojiť proti kapitalizmu, spomeňme si na Jara/Jerzyho. V trhovom prostredí sa z neho stáva civilizovaný človek bez toho, aby okolo neho stála jednotka rýchleho nasadenia. A že budú kukláči po ruke, keď ich treba, na to sa spoľahnúť nedá.

Nepodceňujme preto na radu na kebab. Jej výsledky v oblasti pacifikácie pravicových extrémistov sú porovnateľné so slovenským policajným zborom.