Menej štátu… viac slobodyHľadať
Politika zamestnanosti

Henry Hazlitt: O skracovaní pracovného týždňa

Ronnie König6 min čítania58 komentárov

Nápad znižovať nezamestnanosť skracovaním pracovného týždňa je starší ako ktokoľvek, kto ho navrhuje. Henry Hazlitt ho analyzuje v svojej knihe vydanej v roku 1946 a nebol prvým, kto o tom písal. Tu je preklad kapitoly z Ekonómie v jednej lekcii.

Programy zvyšovania počtu pracovných miest

Spomenul som rôzne odborárske praktiky na vytváranie pracovných miest a odborárske pravidlá zakazujúce prepúšťať prebytočné pracovné sily. Tieto praktiky a ich tolerovanie verejnosťou pramenia z rovnakého zásadného omylu, ktorý vytváral aj strach zo strojov. Je ním viera, že efektívnejší spôsob výroby ničí pracovné miesta, a z toho musí logicky vyplývať, že menej efektívny spôsob výroby pracovné miesta vytvára.

S touto ilúziou je spojená tiež viera, že na svete je obmedzené množstvo práce, ktoré treba vykonať. Keď už nechceme toto množstvo práce zvýšiť tak, že ju budeme vykonávať menej efektívne (pozn. napr. bez strojov), tak môžeme aspoň vymyslieť také postupy, ktoré by do práce zapojili toľko ľudí, koľko je len možné.

Kvôli tomuto omylu odbory vyžadujú, aby bolo presne vymedzené, čo je pracovnou náplňou pracovníka. Takéto vymedzenie je najznámejšie v stavebných profesiách vo veľkých mestách. Murári nemôžu používať kamene na stavbu komínov, pretože toto je špeciálnou prácou kamenárov. Elektrikár nesmie odstrániť dosku z obloženia steny, aby opravil vedenie pod ňou a upevnil ju späť, toto je špeciálnou úlohou stavebných stolárov, bez ohľadu na jednoduchosť takéhoto úkonu. Inštalatér neodstráni, alebo neupevní späť dlaždicu pri oprave netesnosti v sprche, pretože to je práca obkladača.

Medzi odborovými zväzmi prebiehajú zúrivé boje o „jurisdikciu“ – o výhradné právo vykonávať určité druhy prác. Vo vyhlásení vypracovanom americkými železnicami pre Výbor ministerstva spravodlivosti pre administratívne postupy na železnici (Committee on Administrative Procedure) bolo uvedených veľa príkladov, v ktorých Národná rada pre reguláciu železníc (National Railroad Adjustment Board) rozhodla, že:

Každá jednotlivá činnosť na železnici, bez ohľadu na to, aká nepatrná (napr. telefónny hovor, alebo zapnutie či vypnutie vypínača), je exkluzívnym vlastníctvom určitej skupiny zamestnancov, a keby takú činnosť počas plnenia svojich bežných povinností vykonal zamestnanec inej triedy, musí mu byť zaplatená nielen mzda za ďalší deň, ale denná mzda musí byť vyplatená zároveň aj vynechanému alebo nezamestnanému príslušníkovi triedy oprávnenej na vykonávanie tejto činnosti, pretože nebol povolaný na jej vykonanie.

Je pravda, že niekoľko ľudí môže z tohoto presného vymedzenia práce profitovať na úkor nás ostatných – za podmienky, že sa tak stane iba v ich prípade. Avšak tí, ktorí tento prístup podporujú ako všeobecný postup si neuvedomujú, že takéto praktiky vždy zvyšujú výrobné náklady. Vo výsledku je teda ich dôsledkom menej vykonanej práce a menej vyrobeného tovaru. Je pravdou, že majiteľ domu, ktorý bol prinútený zamestnať dvoch ľudí na vykonanie práce, ktorú by bol schopný vykonať len jeden z nich, poskytol pracovné miesto novému človeku. Zostalo mu však teraz menej peňazí na zaplatenie za niečo, čo by zamestnalo niekoho iného. Pretože netesnosť v jeho kúpeľni bola opravená s dvojnásobnými nákladmi, nemôže si už kúpiť nový sveter, ako pôvodne plánoval. Pracujúcim sa nepolepšilo, pretože jednodňové zamestnanie nepotrebného obkladača znamenalo jednodňovú nezamestnanosť pre výrobcu svetrov. Majiteľ domu si však pohoršil. Miesto opravenej sprchy a svetra má len sprchu. Ak počítame sveter ako súčasť národného bohatstva, potom krajina prišla o jeden sveter. Toto symbolizuje čistý výsledok úsilia zabezpečiť dodatočnú prácu jej arbitrárnym vymedzením.

Existujú aj ďalšie programy na „zvýšenie počtu pracovných miest“, ktoré odbory a zákonodarcovia často presadzujú. Najčastejším z nich je návrh skrátiť pracovný týždeň, obvykle pomocou zákona. Viera, že by sa „zvýšilo množstvo práce“ a „poskytlo viac pracovných miest“, bola jedným z hlavných dôvodov pre zahrnutie ustanovení o pokute za nadčasy do existujúceho Federálneho zákona o hodinovej mzde (Federal Wage-Hour Law). Predchádzajúce zákony na úrovni jednotlivých amerických štátov zakazujúce zamestnávanie žien alebo maloletých na viac ako, povedzme, štyridsať hodín týždenne, boli založené na presvedčení, že dlhšia pracovná doba poškodzovala zdravie a morálku.

Niektoré boli založené na viere, že dlhšia pracovná doba škodila efektivite. Ustanovenie vo federálnom zákone – prikazujúce zamestnávateľovi platiť pracovníkovi 50 percentuálny príplatok k jeho bežnej hodinovej sadzbe za všetky hodiny nad štyridsať odpracovaných hodín týždenne – však nebolo založené na viere, že napríklad štyridsať päť hodín týždenne by škodilo zdraviu alebo efektivite. Bolo zavedené čiastočne v nádeji na zvýšenie týždenného príjmu pracovníkov a čiastočne v nádeji, že bude odrádzať zamestnávateľov od zamestnávania niekoho na viac ako štyridsať hodín týždenne a bude radšej zamestnávať ďalších pracovníkov. V čase písania tejto knihy (rok vydania 1946) existuje viacero programov na „zníženie nezamestnanosti“ zavedením 30-hodinového alebo štvordňového pracovného týždňa.

Aký je ale skutočný dôsledok takých zámerov, či už sú presadzované odbormi alebo legislatívou?

Problém možno objasniť na dvoch príkladoch.

  • skrátenie štandardného pracovného týždňa zo štyridsiatich hodín na tridsať bez zmeny hodinovej mzdy.
  • zníženie pracovného týždňa zo štyridsiatich hodín na tridsať, ale s dostatočným zvýšením hodinovej mzdy, aby sa zachovala zamestnaným rovnaká týždenná mzda.

1. Zoberme si prvý príklad. Predpokladáme, že pracovný týždeň bude skrátený zo 40 hodín na 30 bez zmeny hodinovej mzdy. Ak v čase zavedenia tohto plánu existuje výrazná nezamestnanosť, plán bezpochyby zaistí ďalšie pracovné miesta. Nemôžeme však predpokladať, že zabezpečí dostatok ďalších pracovných miest tak, aby bol zachovaný súčasný objem miezd a súčasný počet „človekohodín“. Museli by sme vychádzať z nepravdepodobného predpokladu, že v každom odbore bola presne rovnaká nezamestnanosť a že muži a ženy, ktorí boli novozamestnaní, nie sú v priemere menej efektívni ako tí, ktorí už boli zamestnaní. Povedzme však, že tieto predpoklady sú pravdivé a budeme aj predpokladať, že je k dispozícii správny počet ďalších pracovníkov so zodpovedajúcimi schopnosťami a že noví pracovníci nezvýšia výrobné náklady. Aký bude výsledok zníženie pracovného týždňa zo štyridsiatich na tridsať hodín (bez zvýšenia hodinovej mzdy)?

Bude zamestnaných viac pracovníkov, každý z nich však bude pracovať menej hodín a preto nedôjde k žiadnemu zvýšeniu počtu „človekohodín“. Nie je pravdepodobné, že by došlo k významnému zvýšeniu výroby. Celkový objem miezd a kúpna sila sa nezvýši. Aj pri najpriaznivejších okolnostiach (ktoré budú ťažko splnené) budú v skutočnosti “starí” zamestnanci iba dotovať zamestnancov, ktorí boli predtým nezamestnaní. Aby noví pracujúci dostali tri štvrtiny pôvodnej mzdy predchádzajúcich pracujúcich, “starí” pracujúci budú musieť dostávať tri štvrtiny svojej pôvodnej mzdy. Je pravda, že „starí“ pracujúci budú teraz pracovať menej hodín, ale táto kúpa voľného času za vysokú cenu (štvrtina výplaty) zrejme nie je rozhodnutím, ktoré by sami urobili. Je to obeť za to, aby vznikli nové pracovné miesta.

2. Odboroví predáci, ktorí požadujú kratší pracovný týždeň pre „rozšírenie práce“, toto zvyčajne uznávajú a preto návrh predkladajú v takej forme, aby „sa vlk nasýtil a koza ostala celá“. Hovoria preto, že skrátiť sa má pracovný týždeň zo štyridsiatich hodín na tridsať, aby sme poskytli viac pracovných miest, ale zvýši sa zaplatená mzda za kratší týždeň o 33,33%. Zamestnanci, ktorí pôvodne dostávali priemernú mzdu 226 dolárov týždenne za 40-hodinovú prácu, budú naďalej dostávať 226 dolárov, ale pracovať budú iba 30 hodín týždenne. Hodinová mzda sa v priemere zvýši o 7,53 dolára.

Aký by bol dôsledok takéhoto opatrenia? Prvým a najviditeľnejším by bolo zvýšenie výrobných nákladov. Ak predpokladáme, že “starí” zamestnanci s úväzkom na štyridsať hodín dostávali menej, než umožňovala úroveň výrobných nákladov, cien a ziskov, potom by mohli získať zvýšenie platu aj bez toho, aby sa znížila dĺžka pracovného týždňa. Mohli by teda pracovať rovnaký čas a získať svoje celkové týždenné príjmy zvýšené o jednu tretinu miesto toho, aby pri 30 hodinovom týždni dostávali rovnaký týždenný príjem ako predtým. Ak však pri štyridsaťhodinovom týždni dostávali pracujúci mzdu tak vysokú, ako to umožňovala úroveň výrobných nákladov (a samotná nezamestnanosť, ktorú sa pokúšajú liečiť, môže byť znamením, že už dostávali dokonca viac než to), potom by zvýšenie výrobných nákladov v dôsledku 33,33 percentuálneho zvýšenie hodinových miezd bolo vyššie, ako je pri súčasnej úrovni cien, výroby a nákladov možné.

Dôsledkom vyššej mzdy teda bude oveľa vyššia nezamestnanosť než predtým. Najmenej efektívne firmy budú vytlačené z podnikania, najmenej efektívni pracovníci prídu o miesta. Všetka výroba bude obmedzená. Vyššie výrobné náklady a obmedzenejšie zdroje budú tlačiť na zvýšenie cien, takže si pracujúci budú môcť za rovnaké mzdy kúpiť menej. Na druhej strane, zvýšená nezamestnanosť bude znižovať dopyt a tlačiť na znižovanie cien. Čo sa nakoniec stane s cenami tovarov bude závisieť na sledovanej monetárnej politike. Ak je vykonávaná inflačná politika, bude rast miezd (na vyplácanie zvýšenej hodinovej mzdy) iba skrytým spôsobom zníženia reálnej mzdy. Množstvo tovarov, ktoré bude možné za reálnu mzdu kúpiť, sa vráti na svoju predchádzajúcu úroveň. Výsledok by teda bol rovnaký, ako keby bol pracovný týždeň skrátený bez zvýšenia hodinovej sadzby. A o takejto situácii sme už hovorili.

Programy zvyšovania počtu pracovných miest skrátka spočívajú na rovnakom druhu ilúzie, o ktorom sa neustále bavíme. Ľudia, ktorí podporujú takéto programy, myslia iba na zamestnanosť, ktorú by mohli poskytnúť určitým ľuďom alebo skupinám. Neuvažujú o tom, aký by bol ich celkový dopad na všetkých ľudí.

Tieto programy sú tiež založené, ako sme uviedli na začiatku tejto kapitoly, na falošnej domnienke, že existuje nemenné množstvo práce, ktoré treba vykonať. Neexistuje väčší omyl. Neexistuje obmedzenie množstva práce, ktorú treba vykonať, ak budú existovať neuspokojené ľudské potreby a priania, ktoré by práca mohla uspokojiť. V modernej spoločnosti založenej na výmennej ekonomike bude najviac práce vykonanej vtedy, keď budú ceny, náklady a mzdy v optimálnom vzájomnom vzťahu.

Henry Hazlitt

Henry Hazlitt: Ekonómia v jednej lekcii

Súvisiace články

Diskusia (58)

Pridať komentár

Komentár sa zverejní po schválení. Ukladáme iba meno a text — e-mail ani IP adresu nepotrebujeme.