Brexit: Prečo je odchod Veľkej Británie dobrou správou pre slobodu

Odporcovia Brexitu dnes vyťahujú rôzne argumenty na samotný fakt odchodu Veľkej Británie z EÚ ako aj na jej hlavných aktérov Nigela Faraga a Borisa Johnsona, no všetky tieto argumenty sú založené len na emóciách alebo domnienkach. Internetom sa posledne šíril aj obrázok porovnávajúci Faraga s Johnsonom k dvojici z filmu „blbý a blbší“, asi kvôli ich vzhľadu. Pritom asi len málokto si dal tú námahu a vypočul si aspoň raz ich argumenty, ktoré ja považujem za veľmi rozumné.

V histórii EÚ snáď nie je väčšej udalosti, akou by bol odchod Veľkej Británie. Pre mňa nie je potešujúci len samotný odchod krajiny ako takej, no fakt, že je to obrovská rana bruselskému establishmentu. Pretože ich odchod je jasné, že ľudia majú už pokrk toho, keď ich niekto postupne zbavuje suverenity, na úkor nevolených bruselských úradníkov.

Dnes sa internetom šíria všakovaké komentáre o katastrofických scenároch po tomto referende, vykresľujúcich Veľkú Britániu v hlbokej kríze a úpadku, pritom skôr opak je pravdou. Britská libra síce po referende stratila svoju hodnotu, no tá už padá kontinuálne cez desať rokov. No a odchod nejakého politika z funkcie sa len ťažko dá racionálne charakterizovať ekonomickou krízou.

Skúsim ale uviesť dôvody z môjho pohľadu, prečo si myslím, že odchod Veľkej Británie je veľmi pozitívnou správou pre slobodu, a prečo som v tomto úsilí Nigelovi Faragovi dlhodobo fandil.

1. Decentralizácia / separatizmus

Snáď máloktorý pojem je v spoločnosti tak často dehonestovaný, ako separatizmus. Pritom neexistujú racionálne ekonomické dôvody, prečo by sme sa mali separatizmu obávať. Naopak, história ukazuje, že separatizmus viedol vždy k väčšej prosperite a mieru v spoločnosti. To isté platí aj pre decentralizáciu, teda postupné oslabovanie moci centrálnej vlády.

Ako hovorí Milton Friedman v knihe „Kapitalizmus a sloboda“:

„Ak má vláda uplatňovať svoju moc, tak je to vždy lepšie, ak sa to deje na úrovni krajov ako na úrovni štátu, a lepšie na úrovni štátu ako na federálnej úrovni Washingtonu. Pretože ak sa mi nepáči, čo sa deje v mojej komunite, či už sa to týka odpadového hospodárstva, zónácie, či škôl, môžem sa vždy presťahovať do inej komunity. Ak sa mi nepáči, čo robí môj štát, môžem sa presunúť do iného štátu. No ak sa mi nepáči, čo robí Washington, tak mi zostáva vo svete už len veľmi málo alternatív.“

Argumenty za silnejšiu zjednotenú Európu, ktorá by konkurovala Spojeným štátom sú založené na emóciách, podporované mocenskými záujmami lídrov, ktorých finálne predstavy sa veľmi nelíšia od predstáv súdruhov nacistického Nemecka. Takisto v tomto prípade je história na strane decentralizácie. To čo prinieslo východnej Európe úpadok a nie prosperitu bol práve zjednotený politický model štátov v mnohom podobný aktuálnemu projektu Európskej únie.

Preto každý kto si ctí princípy slobody a vie, že tie na trhu prinášajú najväčšiu prosperitu, by mal podporovať akékoľvek tendencie separatizmu a decentralizácie. Či už odtrhnutie Škótska od Veľkej Británie, Katalánska od Španielska, alebo dokonca posmešne mnohými spomínané odtrhnutie Bratislavy od Slovenska. Takáto totálna decentralizácia by nakoniec mohla znamenať aj to, že tieto oddelené časti by si navzájom konkurovali (napr. nižšími daňami), a v konečnom dôsledku by na tom benefitovali len samotní ľudia.

2. Menej peňazí na podporu prerozdeľovania

Európska únia už dnes nie je ani zďaleka projektom pôvodných princípov slobody. Je to politická únia založená na centralizovanom vládnutí, plná regulácií, a prerozdeľovania peňazí daňových poplatníkov na projekty častokrát pochybného charakteru, a skoro vždy neefektívne využitých, a korupciou popretkávaných.

Každý rozumný ekonóm musí vidieť, že posielať peniaze do centrálnej inštitúcie, na to aby ona mohla neskôr vypísať podľa vlastného uváženia témy, na základe ktorých môžu vyvolení prispievatelia svoje peniaze čerpať naspäť, je totálny nezmysel. Navyše peniaze, ktoré idú len tým, ktorí majú prostriedky, čas a ochotu podstúpiť byrokratický a náročný proces projektov a schvaľovaní.

Zároveň je jasné, že ak niekto dostane takéto peniaze zadarmo, má oveľa menšiu citlivosť v raciónálnom míňaní takýchto peňazí, ako v prípade, ak by to boli jeho poctivo zarobené peniaze.

Takéto neefektívne míňanie zdrojov nijak neprospieva bohatstvu Európy a musí byť zastavené. Tým že vyberiem 20€ z môjho vrecka a dám ich do vrecka môjho suseda žiadne bohatstvo nevytvorím. Je teda veľkým prínosom, že krajina ktorá je jedným z najväčších prispievateľov do fondov v Európskej únii odchádza. Znamená to teda pre nich oveľa menej výdavkov aj smerom k tejto neefektívnej schéme, a zároveň aj menej prostriedkov, ktoré sa im vracali cez túto schému, ktoré len ničili konkurenčné prostredie a podnikateľské aktivity.

3. Podpora voľného trhu a obchodu

Aj keď v spoločnosti prevláda povedomie o tom, že EÚ zabezpečuje voľný trh, nie je tomu tak. Voľný trh je zabezpečovaný vďaka Európskemu hospodárskemu spoločenstvu (EHP), ktoré v zásade s Európskou úniou nesúvisí a vystúpením z EÚ nezaniká automaticky členstvo v EHP. Naopak, členstvo je vypovedateľné len samotným členom tejto dohody.

Tak či onak, Európska únia viac ako združenie krajín uctievajúcich si voľný obchod je skôr spoločenstvom privilegovaných krajín. Je to klub vyvolených. Idea voľného obchodu sa tak obmedzuje len na tých, ktorí sú členmi tohto klubu. Slobodné obchodovanie pritom nie je žiadnou výsadou, ale skôr prirodzeným stavom. Zamedzenie obchodovania, teda konkrétne uvaľovanie ciel na import tovaru mimo hraníc určitého zoskupenia je len čisto politickým nástrojom pre ich vnútorné a geopolitické ciele. Znovu teda platí, že ekonomicky prospešný význam to nemá žiadny.

Opustiť tento protekcionistický klub znamená len toľko, že obchodné dohody, ktoré boli rokované na váš úkor nevolenými byrokratmi, si už môže krajina viesť sama, a oproti predošlému stavu vyjednať oveľa lepšie podmienky, napr. aj bezcolný voľný obchod, rovnaký alebo lepší, ako s krajinami Európskej únie.

4. Koniec politického upevňovania európskej jednoty

Európa je narozdiel od Ameriky kontinentom veľmi rôznorodých kultúr, zvyklostí, či životného štýlu. Európska únia si už dlhodobo dáva za cieľ všetky tieto zvyklosti, či životný štýl politicky harmonizovať – zákonmi. Teda zakazovať, prikazovať, obmedzovať. EÚ dnes skutočne smeruje k vytvoreniu jedného superštátu riadeného z Bruselu, v ktorom budú platiť v zásade rovnaké zákony.

Toto jednak v Európe nikdy fungovať nebude, a jediným spôsobom ako to pretlačiť, je ísť klasickou cestou legislatívneho procesu v Bruseli, bez toho, aby ste sa priamo opýtali ľudí na ich názor. Pretože tí by to skoro vždy odmietli.

Mať harmonizovaný daňový systém je pritom v priamom protiklade toho, čo stojí za ekonomickým úspechom Švajčiarska – teda jeho vnútorná daňová konkurencia a sloboda podnikania. Inými slovami, ekonomická rozdrobenosť a regulácie v čo najmenšej miere.

5. Vlastné dane pre vlastných obyvateľov

Podľa jednej z mnoho regulácií v sociálnej oblasti, občania EÚ ktorí pracujú v zahraničí, majú právo poberať od štátu rovnaké sociálne prídavky na deti ako miestni, aj v tom prípade, ak ich deti v danej krajine nežijú.

Byť proti tomuto sa môže na prvý pohľad zdať trochu nacionalistické, no možnosť používať vlastné peniaze odvádzané na daniach a samotné bohatstvo dlhodobo budované vo vlastnej krajine pre vlastné účely je pre pocit slobody aspoň v takomto systéme dosť dôležité.

6. Menej regulácií

Až 75% zákonov ktoré sa prijímali vo Veľkej Británii, sú transponované nariadenia a smernice z Európskej únie. Za tie roky sa jedná už o desiatky tisíc strán zákonov, ktoré boli takto do legislatívy Veľkej Británie integrované.

Od obmedzeniach v pracovnom zákone, podľa ktorého nik nemôže pracovať dlhšie ako 48 hodín týždenne, či komunistické nariadenie typu „za rovnakú prácu rovnaký plat“ pri pracovníkoch najatých pre agentúry, až po reguláciu maximálneho príkonu vysávačov, či plánovanej regulácie maximálneho príkonu fénov, varných kanvíc a toastovačov – Európska únia je byrokratická a regulačná mašinéria, ktorá nás uvádza do čoraz väčšej socialistickej totality.

Vystúpiť z takéhoto zväzku znamená oslobodiť trh od okov a dať ľuďom väčšiu slobodu výberu.

7. Oslabenie nacionalizmu

Sociálni demokrati hovoria, že Európa musí byť politicky jednotná, aby nevznikali extrémistické hnutia a politické strany v Európe. Tou jednotou myslia konkrétne harmonizáciu a politickú centralizáciu – teda upevňovanie moci na jednom mieste. A najlepšie na takom mieste, ktorému bude samozrejme šéfovať nejaký sociálny demokrat z ich radov. A práve upevňovanie moci a harmonizácia zvykov, tovarov či služieb v celej Európe spôsobuje, že sa k moci dostávajú extrémistické zoskupenia, ktoré ponúkajú jednoduché a rýchle riešenia, medzi inými aj odchod z Európskej únie.

Súdruhovia v Bruseli ešte stále nechápu, že vojny v Európe tu nemáme vďaka nim, ale napriek nim. Zatiaľ. Pretože to čo sa deje v už dlhodobo v Grécku, Francúzsku, Maďarsku, aj na Slovensku, či teraz s jasným výsledkom aj vo Veľkej Británii jasne naznačuje, že európania nechcú žiť v jednom superštáte s názvom „Európa“, ale v samostatných krajinách, so samostatnými zvykmi, a s vlastnými špecifikami v službách či produktoch. S vlastnou identitou a navzájom si konkurujúcimi ekonomikami. Lebo to čo skutočne prináša pokoj v Európe už dlhodobo, je územné rozdeľovanie štátov, nie ich spájanie.