Menej štátu… viac slobodyHľadať
Európska únia a eurozóna

Brexit, komu vyhovuje a komu nie

Andrej Fandak4 min čítania20 komentárov

Počas sledovania televízneho spravodajstva pokrývajúceho britské referendum o vystúpení z Únie som si všimol nasledujúcu vec. Vždy keď robili v uliciach anglických miest a obcí interview s náhodným okoloidúcim, dalo sa na prvý pohľad odhadnúť, aký názor bude prezentovať.

Ak išlo o mladého, podľa najnovšej módy oblečeného človeka, na prvý pohľad z vyššej vrstvy, dalo sa veľmi jasne predpokladať, že bude za zotrvanie Británie v Únii. Ak naopak nejaký dôchodca vo vyťahanom svetri a šusťákoch huhlal na kameru niečo nezrozumiteľné v scouse, alebo cornish, vsadil by som svoje posledné penny (Watson), že pán je za brexit.

Ako je možné, že názorové rozdelenie v tejto veci tak verne kopírujú hranice spoločenských tried?

Kedysi som v súvislosti so spoločnou európskou menou čítal jednu analýzu. Snažila sa zadefinovať územie, pre ktoré je vhodné mať jednu menu. Podľa danej štúdie, výhody jednotnej európskej meny dokážu využiť tí občania, ktorých kariérne a osobné destinácie sa najlepšie prekrývajú s teritóriom, na ktorom daná mena platí.

Ak teda chodíte úradníčiť do Bruselu, programovať do Nemecka, alebo vyučovať do Fínska, na lyžovačky cestujete do Álp a kúpať sa chodíte na Ibizu, je euro stvorené pre vaše potreby. Ušetríte na transakčných nákladoch a využijete pracovné príležitosti (kvôli jazykovej pripravenosti a kvalitnému vzdelaniu), ktoré spoločný menový priestor ponúka.

Naopak, ak pracujete v Prešove, dovolenkovať chodíte na Šíravu a raz za čas idete na nákupy do Bratislavy, tak vám benefity spoločnej meny pretekajú medzi prsty.

Čomu sa ale nevyhnete, je rast cien, ktoré zavedenie eura sprevádza (v časoch slovenskej koruny sa hospodárske dobiehanie Európy odrážalo v posilňovaní kurzu, po zavedení eura v dobiehaní cenovej úrovne).

Analogické vzťahy platia aj pre celú Úniu.

V prípade, že ste vzdelaný, jazykovo vybavený, ochotný cestovať a pracujete v jednom z tých sexy oborov, do ktorých sa bruselskí byrokrati zaľúbili – v aktuálnom newspeaku start-upista – Európa patrí vám.

V normálnom svete, by takto existovali dve skupiny občanov; tí ktorí možnosti spoločného ekonomického priestoru dokážu využiť a tí, ktorí nie. A tým je Únia jednoducho ukradnutá a basta. Bohužiaľ, aktuálna verzia európskej integrácie prináša zbytočne so sebou negatívne side-efekty. A ak neviete zkapitalizovať prínosy, tak je pre vás čisto nákladovou položkou.

Na jednej strane, snaha „poručit větru, dešti“ predražuje energie, potraviny a citeľne robí každodenný život zložitejším (trikrát vysávať jednu miestnosť, kvôli obmedzeniu výkonov vysávačov). Malí podnikatelia (majitelia autoservisov, reštaurácií, penziónov) vnímajú zase veľmi citlivo, keď ich priamy konkurent dostane dotáciu, ktorú si oni nedokážu vybaviť. A keď najnovšia enviromentálna regulácia pošle do Číny aj poslednú fabriku v regióne, tak nadšenie proletariátu pre spoločnú Európu je na bode nula. Hlavne, keď si bežný volič uvedomí, že nech volí hocičo, úradníci v Bruseli si navzájom udeľujú jednu definitívu za druhou.

Ak je teda na brexite niečo zarážajúce, tak jedine to, ako proeurópska elita nedokáže pochopiť antieurópske naladenie nižších tried. A slovo elita vôbec nepoužívam v ironickom význame.

Ľudia vlastniaci diplomy z prestížnych svetových univerzít tvoria jadro nadšencov nadnárodnej integrácie. Stelesním tejto intelektuálnej elity bol tragicky zosnulý Martin Filko a momentálne žezlo svojim nihilistickým článkom prebral zástupca šéfredaktora Denníku N Konštantín Čikovský.

Inteligencia a vzdelanie sú darom a trestom zároveň.

Darom, keď vieme pomôcť sebe a svojim blížnym v konkrétnostiach. Trestom, keď stratíme intelektuálnu skromnosť a pustíme sa do tvorby najlepšieho z možných svetov pre všetkých.

Ak intelektuálov niečo charakterizuje, tak je to nedôvera k rozhodnutiam bežných (menej vzdelaných) ľudí a klamlivá predstava o ich vlastnej schopnosti riadiť taký zložitý systém, akým ľudská spoločnosť je. Tento jav si svojho času všimol aj Friedrich Hayek.

Intelektuáli majú už za sebou určite úspechy v pochopení zákonitosti určitého uzavretého systému, ako je napríklad fungovanie redakcie periferného európskeho média, respektíve od reality odrhnutý ekonomický model s pár premennými. A v tom momente nadobúdajú presvedčenie, že sú schopní stanoviť minimálnu mesačnú mzdu, za ktorú sa všetci ostatní ľudia majú unúvať do práce. Respektíve počet azylantov, ktorý by mala prijať pobaltská republika.

Ruka v ruke s preceňovaním svojich znalostí, ide pohŕdanie schopnosťou bežných ľudí slobodne rozhodovať o svojich vlastných záležitostiach (a.k.a. trhom). V upotenom, nepredvídateľnom trhovom mechanizme nevidia systém a logiku, na rozdiel od sofistikovaných modelov centrálnych plánovačov.

S takýmto mentálnym nastavením sa elity snažia meniť svet na svoj obraz. V praxi to znamená nasledovné. Potláčať trh všade, kde sa k tomu naskytne príležitosť. Centralizovať každé rozhodovanie na najvyššiu možnú úroveň. A preniesť rozhodovacie právomoci od demokratických orgánov k technokratickej nevolenej byrokracii (nie, že by demokraticky zvolený sociálny inžinier bol na kvalitatívne vyššej úrovni ako ten dosadený).

Toto správanie prirodzene smeruje k nejakej forme nadnárodnej úradníckej vlády, ktorá si svoju tvorbu najlepšieho z možných svetov nenechá torpédovať amatérskymi názormi bežných ľudí. A to nie je žiadna konšpirácia. Elity sú jednoducho presvedčené, že takto fungujúci svet by bol kvalitatívne lepší ako dnešná realita (aj pre nás, ufrflaných kverulantov).

Riadenie ekonomiky je ale nekonečne komplexnejšia úloha ako napísať úderný článok o rozkrádaní na ministerstve vnútra. Ekonomika podliehajúca trhovým zákon bude vždy efektívnejšia a produktívnejšia, než tá, ktorá funguje podľa omylov od reality odtrhnutých, skorumpovaných úradníkov.

Síce je empirických dôkazov uvedeného fúra, budeme sa musieť o nefunkčnosti socializmu presviedčať stále znova a znova. A nie je to iba kvôli tomu, že globálne (európske, slovenské …) elity podľahli sebeklamu o vlastnej schopnosti riadiť neriaditeľné. Základná myšlienka socializmu – niekto bude pracovať a ja si za jeho peniaze budem užívať – je natoľko lákavá, že o jej priaznivcov nikdy nebude núdza (vo všetkých vrstvách spoločnosti, nielen medzi elitami).

Ak má niečo potenciál rast socializmu vo svete udržať v akých takých hraniciach, je to jediné. Triviálny fakt, že v krajine, kde je viac trhu, sa občanom proste darí lepšie, ako v krajine, kde dominuje plánovanie.

Nakoniec takýto referenčný rámec potopil aj zatiaľ najväčší sociálny experiment, komunistický blok. Neboli to disidenti, nebol to Gorbačov, či Reagan. Bolo to pozorovanie, že len hen tu za Dunajom, mal aj na dané pomery chudobný človek vyšší životný štandard, ako šikovný a úspešný občan ČSSR.

A o tom je brexit.

Ak sa Británia zbaví regulácií, komisíi, dotácií … a nezavedie si vlastnú, podnikanie valcujúcu legislatívu, skôr či neskôr si bežní Francúz, Belgičan, Španiel všimne (tí, čo najlepšie dovidia cez kanál), že staré, dobré Anglicko je jednoducho lepšie miesto na život, ako Únia.

Súvisiace články

Diskusia (20)

Pridať komentár

Komentár sa zverejní po schválení. Ukladáme iba meno a text — e-mail ani IP adresu nepotrebujeme.