Menej štátu… viac slobodyHľadať
Komentáre

Michal Hvorecký: Som ľavičiar

Andrej Fandak3 min čítania19 komentárov

Koncom deväťdesiatych rokov a začiatkom nového tisícročia bola na Slovensku taká divná doba. Medzi mysliacou menšinou (negácia nemysliacej väčšiny) prevládal názor, že úradník nemusí vedieť všetko lepšie ako občan. Že učiteľ a zdravotná sestra nemá automaticky nárok na podiel z výplaty automechanika a servírky, ale musia aj odviesť nejaký výkon. A boli sme ochotní zmieriť sa s faktom, že vo Viničnom neexistuje divadlo súčasného tanca – bez potreby spisovať petíciu, aby tam štát jedno otvoril.

Slovo Hayek vtedy nebola nadávka.

Že bola táto intelektuálna atmosféra špecifická, si musel uvedomiť každý, kto sa vybral len toť, za rodné humno. Stálo ma to hodiny diskusie a litre piva v mníchovských pivniciach, aby som obhájil premisu, že liberalizácia ceny pálenej tehly neznemožní chudobným vrstvám postaviť si vlastné bývanie.

Korene slovenského nadšenia pre voľný trh vyrastali z nevalných výsledkov centrálneho plánovania počas 40 rokov reálneho socializmu a nasledujúcich pár rokov mečiarovskej tvorby slovenskej kapitálotvornej vrstvy. V časoch Rezeša a Duckého vyvolávalo presvedčenie, že politici dosadia do štátnych podnikov kvalitných manažérov zastávajúcich štátny záujem aj proti svojmu vlastnému, iba pobavený úsmev na tvári.

Friedmanovské nadšenie pre voľný trh na rodnej hrudi, ktoré nereflektovalo na výsledky najnovších ekonometrických modelov, pôsobilo frustrujúco na mnohých, ktorí na západných školách pričuchli k progresívnym myšlienkam. Martin Filko si zúfal na blogu Radostná veda a Michal Havran na portály JeToTak.

Táto situácia bola ale z dlhodobého hľadiska neudržateľná.

Meniacu sa názorovú klímu si už pred pár rokmi všimli v časopise .týždeň, keď v reportáži spracovali posun troch mladých ekonómov doľava. Tvrdenie vyrieši to trh výrazne obmedzuje profesné uplatnenie riešiteľov všemožných problémov za cudzie peniaze. Preto nie je náhoda, že plánovanie a prerozdeľovanie je pre ekonómov (a politikov) v konečnom dôsledku také lákavé.

Kruh sa uzavrel včera, keď svoj coming out – som ľavičiar – publikoval spisovateľ Michal Hvorecký.

Michal len pred pár rokmi odporúčal svojim čitateľom prehovárať kadekoho (konkrétne frajerku) k voľbe našej slávnej liberálnej pravice. A bola dokonca doba, zadržte dych, kedy Hvorecký veril, že sa dobrá literatúra dokáže presadiť aj bez štátnej podpory. Dokonca, teraz si sadnite, si Michal vedel predstaviť svet, v ktorom by sa za kvalitné vzdelanie platilo. A nakoniec, toto by už slabšie povahy čítať nemali, Michal protežoval politické strany podľa toho, či mali v programoch pripravené protrhové reformy.

Dnes na nich nenájde nitku suchú.

Reformná trojčlenka – deregulácia, liberalizácia, privatizácia – vraj nevytvorila otvorenú, občiansku spoločnosť, nech už si pod tým máme prestaviť hocičo (a verte tomu, že si pod tým aj každý predstaví niečo úplne iné). Vraj nadišiel čas skúsiť v postkomunistickej Európe niečo nové.

To je ale hluboké nedorozumění, ako sa tu svojho času tvrdilo.

My sme skúsili v podstate všetko a trojčlenka prišla na rad až v momente, keď sa skompromitovali iné, menej trhové, ale o to sofistikovanejšie riešenia.

Bola tu snaha zahrať si s celým národom hru monopoly (kupónová privatizácia), ktorú ukončil až Viktor Kožený, keď rozbil bank a vytiahol si kartu Útek. Pokúsili sme sa ponechať podniky v štátnych rukách (Cargo, ŽSSK), ktoré sa následne stali stolčekom, prestri sa! pre každú politickú garnitúru, ktorá aktuálne potrebuje naškrabať body u voliča (alebo upratať zaslúžilého straníka). Legendárnou sa stala už spomínaná snaha o vytvorenie slovenskej kapitálotvornej vrstvy privatizáciou za symbolické ceny. Tento spôsob buď vytvoril fenomén tunelárov (VSŽ), alebo tí slušnejší nakoniec objektívne zhodnotili svoje možnosti a podnik posunuli zahraničným majiteľom (Slovnaft). Za trhovú cenu samozrejme, cenový rozdiel skončil v ich vačku.

Slovenské fabriky potrebovali po 40-tych rokoch socializmu investície a know-how. Obe sme doma postrádali. Kým sa minuli všetky alternatívne riešenia, tak to trvalo desať rokov. Až potom prišla na rad trojčlenka.

V podstate každá transformujúca sa krajina po počiatočnom koketovaní s rôznymi tretími cestami nakoniec prišla k rovnakému zisteniu. Že streliť podniky zahraničnému záujemcovi za najvyššiu možnú cenu je tá najlepšia alternatíva. Kto na to prišiel skôr, ten ušetril na nákladoch spojených s tretími cestami. A prišli na to Klaus, Balcerowicz, Bokros a Mikloš nezávisle na sebe (nanešťastie aj v poradí, v akom sú vymenovaní).

A vyčítať Miklošovi, že počas transformácie ekonomiky nevybudoval otvorenú občiansku spoločnosť je riadne mimo mísu.

Neviem ako dlho sa niečo podobné budovalo na západe (ak sa vôbec občianska spoločnosť dá plánovane vybudovať, skôr sa mi zdá, že buď vznikne, alebo nie), ale mám taký dojem, že to boli desaťročia. Ešte v osemdesiatych, deväťdesiatych rokoch boli západné spoločnosti podľa dnešných merítok riadne rasistické a homofóbne. A to mali na vybudovanie tolerantnej spoločnosti od konca vojny asi dvakrát toľko času ako my od pádu totality.

Vyčítať Miklošovi, že čosi podobné nezbastlil po dvoch volebných obdobiach je rovnako absurdné, ako kritizovať spisovateľa Hvoreckého, že ešte nezískal Nobelovú cenu za literatúru. A to je snáď jediný slovenský prekladaný autor, čo je v našej podtatranskej provincii nevídaný úspech.

Presun intelektuálov naľavo je v podstate nevyhnutnosť. Jednak je realitou ich fascinácia plánovaním a vylepšovaním spoločnosti. Dvak, množstvo z nich sa nachádza na výplatnej listine štátu, preto je obhajoba voľného trhu z ich úst značne nekonzistentná. Treba sa len pripraviť na to, že vždy, keď sa budete snažiť v lepšej spoločnosti obhájiť tvrdenie, že zdravý, dospelý občan by nemal žiť z daní niekoho iného, tak si prítomní budú ťukať na čelo.

Súvisiace články

Komentáre

Videl som peklo

ANTE-INFERNO Po čase sa znova ozval štát. Tentoraz Všeobecná zdravotná poisťovňa. Pri otváraní obálky som postrehol, že sa mi trasú ruky. Zvyčajne sa netrasú – ani pri cvičnej streľbe na

Jozef Karika

Diskusia (19)

Pridať komentár

Komentár sa zverejní po schválení. Ukladáme iba meno a text — e-mail ani IP adresu nepotrebujeme.