Menej štátu… viac slobodyHľadať
Komentáre

Ako nás Danko vrátil do reality

Andrej Fandak3 min čítania36 komentárov

Keď pred 2400 rokmi v jednom gréckom polis začali experimentovať s demokraciou, vyzeralo to nasledovne.

BTW grécke polis, ak sa pozrieme na dnešné fungujúce administratívne celky (Singapur, Hong Kong, či Monaco), je mestský štát pravdepodobne ideálna veľkosť štátu na efektívne centralizované riadenie.

Ale naspäť do histórie.

Z približne 250 až 300 tisíc obyvateľov Atiky malo volebné právo približne 30, na vrchole 60 tisíc ľudí. Z verejného života boli vylúčené ženy, otroci a cudzinci. Takéto vylúčenie je samozrejme neakceptovateľné. Ale dal by som milému čitateľovi do pozornosti, že plnohodnotný aténsky občan si musel najprv odkrútiť vojenskú službu a pred tým, ako dostal privilégium podieľať sa na správe obce, tak dokázať svojej komunite určitý prínos.

V dnešnej dobe by sa podobný úžitok mohol testovať schopnosťou nežiť na úkor spoločnosti a platiť poctivo dane. Samozrejme z reálneho, trhového príjmu, nie len vracať štátu verejné peniaze zašitý v nejakej štátnej inštitúcii.

Takýto občania sa stretávali nad Agorou a hlasovali o záležitostiach polis. Neboli združený v stranách, neexistovala vláda, ani opozícia. Občania hlasovali podľa vlastného názoru, najvyššieho úplatku, či najpresvedčivejšieho zastrašovania a preto mala zmysel diskusia.

Isegoria, bol jeden z princípov aténskej demokracie. Právo prehovoriť na zhromaždení a presviedčať spoluobčanov o svojej veci. A áno, mohol nastať jav, že občan chcel hlasovať za, ale na základe prednesených argumentov nakoniec hlasoval proti.

Prešiel nejaký čas a s demokraciou začali koketovať anglosaské národy.

Briti aj Američania vychádzajú z nasledovného modelu. Každý región vyšle do centra zástupcu, ktorý primárne obhajuje záujmy komunity, ktorú reprezentuje. Títo poslanci preto musia mať hlavne silnú pozíciu vo svojom domovskom okrsku. Len to im zabezpečí politické prežitie.

Samozrejme, časom sa vygenerovali politické strany, lebo konzervatívci chodili v Londýne na pivo spolu. A fanúšikovia segregácie z amerického juhu nesedeli v poslaneckom bufete vo Washingtone za jedným stolom s čiernymi kolegami.

Ale samotné členstvo v strane nič neznamená, ak politik nemá vlastných voličov.

To samozrejme dáva poslancom určitú slobodu v rozhodovaní a otvára priestor na diskusiu. Každý kto sledoval seriál House of Cards vie, koľko intríg, úplatkov a vydierania stojí amerických zákonodarcov, aby presadili nejaký zákon.

Čo by tí dali za Laššákovej palec.

V dvadsiatom storočí sa demokracia začala šíriť po svete ako ďatelina na čerstvo položenom trávnatom koberci. V dnešnej dobe už snáď ani neexistuje štát, ktorý by sa, minimálne z marketingových dôvodov, za demokraciu nevydával. Snáď každý súdobý diktátor si lásku svojho ľudu potrebuje z času na čas potvrdiť vo volebných miestnostiach.

Novovzniknuté demokracie prebrali vonkajšie znaky anglosaského parlamentného systému. Ale rovnako, ako na vytvorenie európskeho národa nestačí modrá vlajka s hviezdičkami a Beethovenova deviata, tak ani storočná genéza zastupiteľskej formy vlády sa nedá dobehnúť za pár rokov.

Prebrali sme stranícky systém a spolu s ním aj diskusiu pred každým hlasovaním. Bohužiaľ v krajine, kde pravdepodobnosť znovuzvolenia závisí od miesta na straníckej kandidátke, je debata v parlamente úplne bezpredmetná.

Stelesním tohto fenoménu je na Slovensku poslanec Andrej Kolesík, ktorému poslušné plnenie zadaní straníckeho vedenia vynieslo post, ktorý ďaleko presahoval jeho intelektuálne možnosti. Bude tento pán niekedy hlasovať proti línii strany a riskovať, že sa mimo parlamentu bude musieť živiť skutočnou prácou?

A úplne rovnakých nímandov by mali v parlamente aj strany súčasnej opozície, keby prvých desať miest kandidátky muselo do exekutívy. Skúste zaloviť v pamäti a spomenúť si na meno nejakého poslanca za stranu Smer. Blaha sa neráta, to je maskot, vo výkonnej pozícii nepoužiteľný.

V takto fungujúcom systéme sú parlamentné diskusie v podstate zbytočné.

Partokracia nie je žiadna slovenská špecialita, strany majú rozparcelovaný štát aj v nemecko-jazyčnom prostredí. Jednoducho všade tam, kde bola demokracia presadená ako rastlina, ktorú odstrihli od koreňov a zapichli do cudzej zeme.

Nemáme síce cisára pána, ale výkonná a zákonodarná moc si podáva naďalej ruku v Kanzleramte, na úrade vlády, respektíve v koaličnej rade. A snemovňa je iba fasádou.

Takže na margo aktuálnej snahy Andreja Danka skrátiť parlamentné vykecávačky. Osobne, si myslím, že by sa mohlo ísť ešte ďalej a demokraciu by to žiadnym spôsobom nepoškodilo.

Navrhujem preto nasledovnú zmenu.

Namiesto parlamentu na hradnom kopci, kecpultu, poslaneckého bufetu a stráže v maškarných kostýmoch, by sme mali iba jednu aplikáciu. Každý zvolený poslanec dostane konto a verejný status. Po vytvorení vlády si nastaví status na koalíciu, respektíve opozíciu. Kým nadpolovičný počet poslancov bude podporovať koalíciu, všetky legislatívne normy dohodnuté na koaličnej rade budú po zverejnení v zbierke zákonov automaticky platné.

Poslanec, ktorý sa rozhodne riskovať zaradenie na zvoliteľné miesto na kandidátke, proste len zmení svoj status na opozičný. V momente, keď koalícia stratí podporu nadpolovičnej väčšiny účtov v aplikácii, tak stráca legislatívne právomoci. A buď sa jej podarí doklikať si dostatočnú podporu do určitej doby, alebo nás čakajú nové voľby.

Viem si predstaviť aj špeciálny status pre poslanca Hrnčiara (status děvka), kedy len čaká na najvýhodnejšiu ponuku.

Tento systém by sa nelíšil od statu quo a bol by výrazne lacnejší, efektívnejší a úprimnejší. Lebo je veľmi nebezpečné, keď milosrdným klamstvám o samých sebe aj nakoniec uveríme.

Súvisiace články

Komentáre

Videl som peklo

ANTE-INFERNO Po čase sa znova ozval štát. Tentoraz Všeobecná zdravotná poisťovňa. Pri otváraní obálky som postrehol, že sa mi trasú ruky. Zvyčajne sa netrasú – ani pri cvičnej streľbe na

Jozef Karika

Diskusia (36)

Pridať komentár

Komentár sa zverejní po schválení. Ukladáme iba meno a text — e-mail ani IP adresu nepotrebujeme.