Menej štátu

V súčasnej dobe zvrat skloňovaný v mnohých názoroch – „vraciame sa do čias spred roku 1989“. Je zrejmé, že mnohé kroky súčasnej vlády a novelizácie zákonov veľmi pripomínajú časy, na ktoré sa spomína ako na časy neslobody a útlaku.

Vo februári 1948 podali demisiu ministri nekomunistických strán do rúk prezidenta Edvarda Beneša, ktorý na nátlak Gottwalda a početných demonštrácii demisiu prijal. Končí akákoľvek nekomunistická opozícia a je to prvý deň totalitného režimu, ktorý trval 40 rokov. Rok 1948 je obdobím, v ktorom vďaka vytrvalému úsiliu získať politickú moc KSČ dosiahla svoj cieľ.

Nepopierateľne nasledujeme v akejsi miernejšej alebo menej nápadnej miere opatrenia, ktoré boli vykonávané od roku 1948-1989. V článku možno vidno, ako sa prevrat začína a až kam môže dospieť, kým nezasiahnu uvedomelí občania.

Novelizácia zákona o povinnosti nahlasovania pohybu občana, ktorá v súčasnosti podlieha prezidentskému vetu, je často spájaná s mienkami o narúšaní základných práv a slobôd občana a prirovnávaná k postupom minulého režimu. Na základe Ústavy 9.mája (z roku 1948), však občania slobodu pohybu a pobytu ako ústavné právo mali zakotvené vždy prostredníctvom §7. Čo však malo platiť de iure, sa ani zďaleka nepodobalo situácii de facto. Svedčia o tom najmä zákony o cestovných pasoch, ktorých vydávanie zodpovedalo ľubovôli štátneho orgánu.

Ďalšiu podobnosť, i keď zatiaľ v obmedzenejšej miere, môžeme nájsť v zjednodušení vyvlastňovania rozšírením kategórie významných investícii. V období vlády KSČ bolo vyvlastňovanie najdôležitejším krokom smerujúcim k vytvoreniu JRD a jednému z najvýznamnejších bodov Občianskeho zákonníka z roku 1950 a rovnako z roku 1964 – vytvoreniu spoločného socialistického, osobného a súkromného vlastníctva, čím štát získaval rozsiahly monopol nad akýmkoľvek vlastníctvom. Vyvlastňovanie bolo taktiež uskutočňované len postupne, v rámci troch pozemkových reforiem, najskôr voči maďarským a nemeckým obyvateľom ČSR, voči kolaborantom a zradcom slovenského národa v roku 1946. V rámci druhej pozemkovej reformy (1947) sa rozsah statkárskeho vlastníctva obmedzil na 150 ha pôdy a 250 ha všetkej pôdy. Najdôležitejšie zmeny v oblasti súkromného vlastníctva nastali po neslávnom nástupe komunistickej strany. V rámci tretej etapy pozemkovej reformy dochádza k celkovej zmene vlastníckych pomerov. Táto reforma zasiahla dve kategórie – majiteľov poľnohospodárskych podnikov nad 50 ha a vlastníkov pôdy bez ohľadu na jej veľkosť, ktorí na pôde nepracovali, ale ju prenajímali iným osobám, uplatňujúc zásadu –„každý podľa svojich schopností, každému podľa jeho práce!“. Takto skonfiškovaná pôda sa stala štátnym majetkom.

Podľa článku XII Ústavy 9.mája z roku 1948 bola hospodárska sústava ČSR založená na znárodnení nerastného bohatstva, priemyslu, veľkoobchodu a peňažníctva. Vlastníctvo podliehalo zásade „pôda patrí tomu, kto na nej pracuje“. Občiansky zákonník z roku 1950 a 1964 zakotvuje 3 druhy vlastníctva. Osobitná ochrana bola poskytnutá socialistickému vlastníctvu ako hospodárskej základni spoločnosti. Osobné vlastníctvo bolo odvodené od socialistického. V osobnom vlastníctve boli len predmety osobnej a domácej potreby, „domček a záhradka“ (poukazujúce na skromnosť) a úspory z práce. Veci, ktoré boli nahromadené v rozpore so záujmami spoločnosti nad mieru osobnej potreby, mohli byť kedykoľvek odňaté. Súkromné vlastníctvo nepodliehalo žiadnej ochrane, nebolo nedotknuteľné. Súkromný vlastník nemohol zmluvne prevádzať nezastavané stavebné pozemky. Zmluvná sloboda bola v záväzkovom práve obmedzená štátnym zásahom v podobe podmienky predchádzajúceho súhlasu štátneho orgánu pri nakladaní s predmetom zmluvného vzťahu. Pokiaľ nebude ohraničená svojvôľa štátnych orgánov a ich „sociálnych“ opatrení, je len otázkou času, kedy dospejeme centrálne riadenému hospodárstvu volajúc „chlapci a dievčatá, poďte k nám, spoločne splníme päťročný plán!“

Ako je z historického vývoja zrejmé, vyvlastňovanie bolo v očiach obyvateľov uskutočňované najskôr ako spravodlivé potrestanie zradcov, neskôr ako pre štát a spoločnosť prospešné, a to vždy postupne, aby nebolo obmedzené odporom spoločnosti. Veď šlo najmä o blaho občana a jeho sociálne istoty, že štát sa oňho postará a zabezpečí rovnosť. Zaslepiť oči občana za každú cenu.

Novela Zákonníka práce (z.č.311/2001) účinná od 1.1.2013 pripomína akési všemocné sociálno-ekonomické práva socialistického štátu, ktoré môžu byť v súčasnosti len ilúziou smerujúcou k horšiemu postaveniu zamestnanca a rozsiahlemu prepúšťaniu. Podľa Ústavy ČSSR z roku 1960 čl.21- právo na prácu a na odmenu za ňu je zabezpečené celou socialistickou hospodárskou sústavou, ktorá nepozná hospodárske krízy ani nezamestnanosť a zaručuje ustavičné zvyšovanie reálnej odmeny za prácu. Je zrejmé, odkiaľ čerpá inšpiráciu novelizácia Zákonníka práce, no čl.23 Ústavy z roku 1960 o hmotnom zabezpečení v starobe sa už asi nezdal až taký dôležitý.

V roku 1948 však bolo potrebné zabezpečiť aj poslušnosť obyvateľstva. Zákon č.231/1948 na ochranu ľudovodemokratickej republiky umožnil drastické trestanie odporcov režimu. Základnými trestnými činmi boli: velezrada, združovanie proti štátu, poburovanie proti republike, hanobenie republiky, vyzvedačstvo, záškodníctvo, sabotáž, neoprávnené opustenie republiky a neuposlúchnutie výzvy k návratu, poškodzovanie záujmu republiky v cudzine, nedovolené ozbrojovanie a i. To, čo nedokázal zariadiť tento zákon alebo Trestný zákon č.86/1950 jednoducho vyriešili politické monsterprocesy, ktoré umožňovali legálne sa „zbaviť“ nepohodlných občanov a triednych nepriateľov. V rámci zatknutia takejto osoby boli využívané najmä sledovanie osoby a jej provokácia, pri vyšetrovaní sa využívalo fyzické násilie a nátlak, pojednávaniu predchádzal proces vedený bez svedkov, v rámci ktorého bol obžalovaný prinútený podpísať zápisnicu. Pokiaľ šlo o rozhodnutie o výške trestu nerozhodovala súdna moc, ale bezpečnostná päťka, ktorú tvorili minister spravodlivosti, veliteľ národnej bezpečnosti, veliteľ štátnej bezpečnosti, námestník ministra obrany, vedúci bezpečnostného oddelenia a evidenčného odboru ÚV KSČ, celá komisia bola podriadená generálnemu tajomníkovi ÚV KSČ.

Veľa podobných znakov, veľa znakov poukazujúcich na to, kam smerujeme. Jediné, čo ešte asi dlho nebudeme vidieť v našej ústave je – „socializmus v našej vlasti zvíťazil!“ , pretože to je práve to, čo sa pred poslušnými voličmi bude ešte dlho zakrývať. Potichu a postupne sa totižto zo slobody občanov ukrajuje oveľa jednoduchšie. To bude asi jediné poučenie, ktoré sme nadobudli z minulého režimu. Najväčšia protiváha je však vždy v suverenite ľudí, ktorí, aj keď sa to dnes tak nezdá, majú možnosť určovať svoje ďalšie napredovanie. Nedovoľme, aby tento článok a názory mu podobné boli raz trestané ako poburovanie voči republike najvyššími trestami odňatia slobody.

4,659 celkovo návštev, 1 návštev dnes