Menej štátu

Snáď každý pozná slovenskú rozprávku Soľ nad zlato od Pavla Dobšinského. Pokúsim sa vám ju teraz podať z trocha inej perspektívy. Konkrétne z perspektívy neoklasickej ekonómie, ktorej priekopníci (Menger, Javons a Walras) položili základy nového revolučného prístupu v ekonómii.

Rozprávka začína premýšľaním sa starého kráľa o tom, ktorá z jeho troch dcér by sa mala stať kráľovnou. Po pravdepodobne nie moc dlhých a hlbokých úvahách sa rozhodol odovzdať kráľovstvo tej dcére, ktorá mu z jeho pohľadu najlepšie vyzná lásku. Vcelku originálna alokačná technika, ktorá, ako ukážeme, zanecháva niekoľko otvorených otázok. Ale postúpme ďalej v napínavom príbehu. Najstaršia dcéra Austriana vedomá si monetárnej funkcie zlata prirovnala svoju lásku k otcovi k tejto komodite. Stredná dcéra opísala svoju náklonnosť cez lásku k zelenému vienku. Keď ku kráľovi prišla tretia dcéra spýtal sa jej: „No dobre; a ty, dcérko najmladšia, akože ma ty ľúbiš?“, na čo Maruška odpovedala: „Ja, tatuško, ľúbim si vás ako soľ!“ a pozrela sa milo na otca. Ten však neprejavil žiadne pochopenie pre snahu najmladšej dcéry byť originálnou a obratom ruky ju nechajú, ako bolo zvykom trestať deti ešte pred vynájdením televízie a počítača, vyhostiť z kráľovstva.

Rozprávka potom pokračuje v rýchlom spáde. Maruška emigrovala. Niekto alebo niečo preklialo kráľovstvo a všetka soľ sa premenila na zlato. Pre naše potreby môžeme predpokladať, že kráľovské ministerstvo pokladu uvalilo prohibitívne vysoké clo na soľ v snahe ochrániť domáce solvary. Koniec koncov dá sa predpokladať, že v tomto období sa naprieč rozprávkovým svetom šírili merkantilistické myšlienky. Ale späť k príbehu. V kráľovstve po počiatočnej radosti z bohatstva prišla studená sprcha v podobe neslanej praženice na raňajky a nedochutených rebierok na obed. Svoje čaro stratil aj chleba s masťou na večeru a do toho všetkého nepríjemná cválajúca inflácia. Nakoniec však všetko dobre dopadlo. Najmladšia dcéra sa vrátila. Priniesla so sebou aj nejakú tu soľ. Cenová hladina sa ustálila a pokračovala v miernom každoročnom poklese. A o par rokov neskôr napísal Adam Smith knihu Bohatstvo národov, kde merkantilistov slovami Davida Hume „rozsekal, rozdupal, roztrhal na kusy nebo zomlel na prášok“. (aj keď tieto slova predniesol pri inej príležitosti).

Celou rozprávkou sa tiahne morálna pointa, ktorá je koniec koncov vyjadrená už v samotnom názve, a to že odpoveď najmladšej sestry bola tá najlepšia, že soľ je skutočne nad zlato. Otázka teraz znie, spravil otec na začiatku naozaj nesprávne rozhodnutie? Platí teda, že soľ nad zlato, alebo zlato nad soľ?

Snaha prísť s odpoveďou na otázku nás privádza k dvom konceptom. Hodnota a užitočnosť. Zlato sa zdá byť hodnotné, na druhu stranu už menej užitočné a soľ naopak – zdá sa byť užitočná, ale jej hodnota už relatívne nižšia. Hodnotu tak nie je možné rozpoznať podľa užitočnosti a užitočnosť nám nehovorí nič o hodnote. Čo je to teda hodnota?

Práve tu prichádzajú na scénu priekopníci ekonomickej revolúcie. A prichádzajú so zaujímavou odpoveďou. Odpovedajú, že samotná formulácia otázky je nesprávna. Odpovedajú, že hodnotenie je čisto subjektívny akt jednotlivca a tento akt je demonštrovaný do objektívneho sveta prostredníctvom konania, ktoré sa vždy odohráva v hraničných veličinách. Preto pýtať sa na hodnotu soli samotnej, teda molekulu chloridu sodného NaCl je čisto filozofická otázka bez odpovede.

Správne položená otázka znie, koľko soli je nad koľko zlata. Koľko soli je hodnotnejšie ako koľko zlata. Ak chceme túto otázku zodpovedať a pritom brať do úvahy všetky relevantné faktory (objektívne – fyzikálne aj subjektívne – hodnotové) neostáva iná možnosť len nechať ľudí dobrovoľne a vymieňať vlastnícke tituly k zlatu a soli. Výsledkom následnej činnosti, ekonómami tiež nazývanej konkurencia, bude výmenný pomer medzi statkami navzájom, alebo medzi nimi a všeobecne prijímaným výmenným prostriedkom – peniazmi.

Takýto pomer/cena predstavuje jedinú interpersonálne porovnateľnú, vyjadriteľnú a pochopiteľnú odpoveď o hodnote. Cena tak predstavuje informáciu, ktorá berie do úvahy objektívnu užitočnosť (kauzálna schopnosť uspokojovať potrebu) , subjektívnu hodnotu (intenzívnosť pociťovanej potreby) a zároveň relatívnu vzácnosť (pomer hraničnej jednotky ku celkovej zásobe statku). Takáto cena však vznikne len splnení určitých podmienok. Ľuďom ako autonómnym bytostiam je umožnené slobodne konať a teda aj zapájať sa do dobrovoľných výmien. Čo predpokladá existenciu súkromného vlastníctva, ktoré nie je ničím iným ako spoločenský vytvorenou vzácnosťou – spoločenským obmedzením pri disponovaní a rozhodovaní sa o statkoch.

Názornú ukážku prepojenia ceny a hodnoty môžeme nájsť v kráľovstve po prekliati (uvalení cla). S poklesom zásob soli, rástla pre jednotlivcov hraničná hodnota každého zrnka soli, čo vyústilo do vysokých cien na čiernom trhu. Pozor, to však neznamená, že cena je alebo by mala byť dokonalým odzrkadlovateľom subjektívnej hodnoty, tá vždy bola a ostane spojená výhradne s jednotlivcom a jeho hraničným úsudkom.

7,905 celkovo návštev, 2 návštev dnes