Menej štátu

Vo štvrtom zo série článkov o programe Progresívneho Slovenska/SPOLU (ďalej len “progresívci”) sa zaoberám jednotlivými časťami programu progresívcov z kapitoly “Bezpečná a spravodlivá krajina”. Žiaľ, aj tu by riešenia progresívcov viedli v sumáre k obmedzeniu ekonomickej alebo osobnej slobody a v konečnom dôsledku by tak ľuďom viac uškodili ako pomohli. Zároveň sa ukazuje, že ak si niečo progresívci idealizujú viac ako konanie štátu, tak je to konanie Európskej únie, kam by progresívcov s radosťou chcelo presunúť viac právomocí. Našťastie, podobne ako v iných častiach programu, aj tu je veľká časť textu len plná prázdnych návrhov, a teda neškodná.

Spravodlivosť

Táto oblasť je zo strany progresívcov svojou prázdnotou asi najhoršia. No samozrejme, prázdne frázy sú stále lepšie ako škodlivé návrhy.

Konkrétne tieto veci napríklad vyzerajú ako vystrihnuté z nejakých marketingových materiálov:

“Všetky naše opatrenia smerujú k poskytovaniu kvalitnej služby spravodlivosti. Ich základom je kultúrna zmena justície, postavená na vytvorení nového prostredia a zmene prístupu k ľuďom poskytujúcim službu spravodlivosti. Výsledkom bude postupná zmena myslenia a služby spravodlivosti poskytované tými najlepšími ľuďmi. Kvalitná služba spravodlivosti je dostupná, predvídateľná, rýchla, zrozumiteľná a najmä spravodlivá.”

“Našou víziou pre výrazné zlepšenie stavu justície a zvýšenie dôvery ľudí je kvalitná a dostupná služba spravodlivosti, otvorená a dôsledne kontrolovaná prokuratúra a ochrana dôležitých občianskych a štátnych záujmov.”

“Každý člen a členka tímu bude vykonávať prácu zodpovedajúcu jeho schopnostiam, zručnostiam a skúsenostiam.”

“Vyšší súdni úradníci a úradníčky, asistenti a asistentky, tajomníci a tajomníčky budú mať platy adekvátne ich schopnostiam, skúsenostiam, pracovným povinnostiam a zodpovednosti a bude im ponúknutá jasná vízia kariérneho rastu v dôstojnom a férovom prostredí.” 

Prezumpcia viny

Okrem toho v tejto oblasti progresívci navrhujú rôzne drobné zmeny na zlepšenie, ktoré však sú v zásade takmer výlučne buď prázdne (viď vyššie), alebo ide o relatívne drobné zmeny (napríklad zvýšenie zverejňovania rozsudkov z dnešných 80-85% na 100%). Progresívci však prinášajú aj jeden návrh, ktorý by mohol zásadne negatívnym spôsobom ovplyvniť právny stav na Slovensku:

“Navrhneme povinnosť preukázať pôvod majetku pre osoby, ktoré sú dôvodne podozrivé zo zapojenia sa do závažnej trestnej činnosti a pre politicky exponované osoby, a to vtedy, keď takáto osoba nedokáže preukázať majetok v hodnote vyššej ako 50 000 eur”

Tento návrh totiž prináša prezumpciu viny. Už nie súdny systém bude musieť preukázať, že človek vykonal trestnú činnosť, resp. majetok získal z trestnej činnosti, ale naopak, človek sám bude musieť preukazovať, že svoj majetok nadobudol legálne. Teoreticky by tento návrh mohol v niektorých prípadoch bojovať proti korupcii, no za cenu veľkého rizika pre slobodu.

Bezpečnosť a obrana

Táto oblasť je tiež najmä plná marketingových a prázdnych fráz, ako napríklad tieto:

“Najcennejšou zložkou ozbrojených síl je kvalitný, kvalifikovaný, oddaný a dobre vycvičený personál.”

“Naším cieľom je bezpečné a stabilné Slovensko, ktoré je schopné reagovať a spolu so spojencami čeliť možným hrozbám a prípadnej agresii.”

Toto navyše vyzerá ako skopírované z nejakej učebnice:

“Vojenské povolanie je vysoko rizikové, značne obmedzujúce a vyžaduje si systém kompenzácií a sociálnych benefitov vrátane výsluhového zabezpečenia.”

Žiaľ, jedna z mála vecí s reálnym obsahom je negatívna:

“Podporujeme tesnejšiu obrannú spoluprácu v rámci EÚ a postupné budovanie spoločného európskeho piliera obrany v rámci NATO.

Podporujeme získanie schopnosti EÚ vojenskými prostriedkami reagovať na krízy nevojnového charakteru v bezprostrednom susedstve.”

Konkrétne, neexistuje žiadny reálny dôvod, prečo by EÚ mala nahrádzať funkcie NATO. Najväčšie ekonomické a politické krízy, ktoré vznikli počas posledných 10-15 rokov sú totiž primárne alebo výlučne práve dôvodom toho, že EÚ svoje existujúce právomoci nevyužívala v súlade s tým ako boli vytvorené. Konkrétne ide najmä o 1) dlhovú krízu, ktorá by nemohla vzniknúť, ak by Pakt stability a rastu bol vynucovaný a krajiny eurozóny by sa nemohli nadmerne zadlžovať 2) migračnú krízu, ktorá by nemohla vzniknúť, nebyť toho, že niektoré krajiny EÚ si neplnili svoje úlohy pri ochrane hraníc.

Navyše, migračná kríza by bola menším problémom aj bez niektorých politík EÚ, ktoré priamo ochudobňujú krajiny tretieho sveta. Ide najmä o uvaľovanie prohibičných ciel na poľnohospodárske výrobky z tretích krajín, v dôsledku čoho je chudobným krajinám bránené vstúpiť na trh EÚ s poľnohospodárskymi výrobkami a zvýšiť tak životnú úroveň, ako aj znížiť ceny potravín v EÚ. Viac škôd ako úžitku zrejme robí aj rozvojová pomoc EÚ, ktorá v chudobných krajinách často vedie k rozvratu tamojších ekonomík, prípadne dokonca k upevňovaniu diktátorských režimov. Žiaľ, progresívci chcú rozvojovú pomoc EÚ ešte viac navýšiť, a tak problémy, ktoré z nej vyplývajú, reálne zväčšiť, ako uvádza v časti Zahraničné veci:

“Slovensko by malo navýšiť rozvojovú pomoc (hlavne bilaterálnu), a to v oblastiach, ktoré sú zásadné z hľadiska globálnej udržateľnosti a stability a kde Slovensko dokáže ponúknuť pridanú hodnotu. Naša ekonomická diplomacia musí ísť ruka v ruke so záujmami a špecifikami nášho hospodárstva, ako aj s cieľmi o tom, ako má naša krajina vyzerať v očiach okolitého sveta.”

“V súlade s medzinárodnými záväzkami Slovenska budeme postupne zvyšovať rozpočet oficiálnej rozvojovej spolupráce smerom k 0,33 % HNP s dôrazom na proporčné navyšovanie bilaterálnej časti rozvojovej spolupráce ako významného nástroja slovenskej zahraničnej politiky.”

Hybridné hrozby a dezinformácie

“Dezinformácie sú v slovenskom kontexte v súčasnosti najvýznamnejšou formou hybridných hrozieb. V uplynulých rokoch došlo k radikálnej zmene v spôsobe, akým ľudia prijímajú a šíria informácie. Na internete a sociálnych sieťach vyhrávajú emotívne zafarbené hoaxy, dezinformácie a konšpiračné teórie, ktoré sa šíria rýchlosťou a v rozsahu ako nikdy predtým. Vznikajú komerčné biznis modely postavené na produkcii hoaxov a dezinformačné kampane sa stali významným nástrojom zahraničnej propagandy. Internet sa stal zdrojom radikalizácie jednotlivcov, na sociálnych médiách sa disproporčne dobre darí extrémistickým stranám a hnutiam.”

Vzhľadom na množstvo zavádzania a prázdnych rečí, na ktoré som poukázal v tomto článku, ako aj v predchádzajúcich článkoch o programe progresívcov, pri čítaní tohto textu myslím práve na aktivity progresívcov, ktoré sa často samé javia ako emotívne zafarbené hoaxy a dezinformácie. Okrem toho je naivné myslieť si, že nástroje, ktoré žiadajú vytvoriť progresívci, budú vždy slúžiť účelom, ktoré presadzujú progresívci. Ak sa totiž k moci dostane Smer, bude využívať tieto nástroje na šírenie vlastných zaručených právd. Pritom už niektoré existujúce stanoviská Roberta Fica označil Michal Truban za konšpirácie.

Podobne môžu zrejme aj pre priaznivcov progresívcov pôsobiť návrhy progresívcov, keď si predstavia, že raz ich môžu mať v rukách aj ich politickí oponenti (možno aj kotlebovci):

“Centrum (pre hybridné hrozby a dezinformácie) bude zvyšovať povedomie o hybridných hrozbách a dezinformáciách vo verejnosti a organizovať celoplošné informačné kampane.”

“Budeme aktívne komunikovať s verejnosťou na sociálnych sieťach, využívať moderné audiovizuálne formáty a pripravovať komunikačné kampane. Podporíme tvorbu pozitívnych príkladov a komunikačných výstupov obhajujúcich demokratické hodnoty.”

Kritika vlastných prístupov

“Vyhradíme väčšie zdroje na tvorbu investigatívnej žurnalistiky vo verejnoprávnych médiách. Kvalitné médiá sú jedným z dôležitých liekov proti dezinformáciám.”

Ako som písal v predchádzajúcom článku, podpora investigatívnej žurnalistiky zo strany štátu je absurdný nápad. Zároveň to však je v priamom rozpore s ďalšími návrhmi progresívcov pri boji proti dezinformáciám:

“Prijmeme prísnejšie pravidlá pre posudzovanie koncentrácie vlastníctva v médiách”

“Zabránime skrytej ekonomickej podpore a mocenskému alebo ekonomickému vplyvu na médiá, politické subjekty a štátnych predstaviteľov a predstaviteľky cudzími aktérmi.”

Podľa progresívcov ale zrejme koncentrácia vlastníctva médií v rukách štátu a mocenský a ekonomický vplyv na médiá (v prípade financovania štátom absolútny) zo strany štátu je v poriadku a problémom je to len vtedy, keď k tomu došlo prirodzene na trhu.

Zahraničné veci

Prázdne reči a oxymoron

Asi sa nenájde súčasná alebo minulá politická strana, ktorá by s týmto mohla nesúhlasiť:

“Naša európska a zahraničná politika musí byť presadzovaná najkvalitnejšími ľuďmi, ktorých rezort na túto misiu vie ponúknuť. Je čas na novú profesionálnu personálnu politiku na rezorte zahraničných vecí a iných rezortoch, ktoré rozvíjajú európske či zahraničné vzťahy. Zahraničná politika musí byť svieža, inovatívna, schopná rozpoznávať globálne riziká, otvorená spolupráci a koncentrovaná na ťažiskové body.”

V záplave prázdnych rečí zrejme progresívcom ušlo, že v zahraničnej politike chcú protichodné veci. Na jednej strane totiž chcú ustúpiť od dôrazu na medzivládny prístup:

“Je tiež dôležité preklopiť vzťah k európskej integrácii od dôrazu na medzivládny princíp k podpore komunitárneho modelu so silnými a nezávislými spoločnými inštitúciami, ktoré maximalizujú záujmy menších štátov”

Presne taký prístup však chcú preferovať pri “strategických otázkach”:

“V strategických otázkach sa budeme usilovať o spojenectvá s členskými štátmi EÚ, ktoré zdieľajú našu víziu a hodnoty. Okrem Nemecka a Francúzska sa budeme usilovať o strategické partnerstvá s menšími proeurópskymi, najužšie integrovanými a aktívnymi členskými štátmi (Pobaltie, Fínsko, Slovinsko, Rakúsko, Portugalsko), alebo o ad hoc koalície s reformnými vládami v jednotlivých sektorových oblastiach.”

Navyše, oxymoronom je aj to, že silné a nezávislé spoločné inštitúcie maximalizujú záujmy menších štátov. Silnejšie spoločné inštitúcie totiž znamenajú, že na úroveň EÚ sa prenesie viac právomocí. O viac oblastiach sa teda prakticky zaručene bude rozhodovať väčšinou, v lepšom prípade kvalifikovanou väčšinou. A keďže malé štáty majú logicky, matematicky relatívne malú hlasovaciu silu, je absurdné hovoriť o tom, že im presun právomocí na EÚ môže pomôcť. V prípade záujmu totiž malým štátom nikdy nič nebráni zapojiť sa do spolupráce s ostatnými štátmi. Európska únia má presne na tento účel vytvorený aj formálny nástroj. No v prípade nezáujmu ich k tomu, bez presunu právomocí na úroveň EÚ, nikto donútiť nemôže.

Opäť menej slobody

V niektorých prípadoch tiež progresívci priamo zastávajú obmedzovanie slobody na úrovni EÚ. Napríklad:

“Podporíme (…) sociálny pilier (minimálne sociálne štandardy).”

Cieľom pri budovaní sociálneho piliera EÚ je harmonizácia sociálnych štandardov na úrovni EÚ. Ide napríklad o európsku minimálnu mzdu, harmonizáciu (na prísnejšej úrovni) sociálnych štandardov, pracovného práva a podobne. Tieto veci, ktoré majú pomáhať zvyšovať životné štandardy obzvlášť u najzraniteľnejších, však v realite dosahujú presný opak. Vyššia minimálna mzda zakazuje zarábať ľuďom, ktorých práca nedosahuje hodnotu minimálnej mzdy, prísnejšie sociálne štandardy sťažujú zamestnávanie a v konečnom dôsledku si ich zamestnanci platia vo svojich výplatách a podobne.

A centralizácia týchto politík na úrovni EÚ všetky negatíva ešte zhoršuje. Ruší totiž konkurenciu medzi jednotlivými krajinami pri hľadaní toho, čo funguje lepšie a čo horšie. Nehovoriac o tom, že pre jednotlivé krajiny môžu byť výhodné odlišné riešenia. Centralizácia sociálnych politík však ponúka len jedno riešenie pre všetkých.

Centralizácia sociálnych politík na úrovni EÚ zároveň významne sťažuje možnosť ovplyvniť tieto politiky zo strany bežných ľudí. Keď sa niekomu na Slovensku nepáčia sociálne politiky Smeru, môže voliť trebárs progresívcov. Ak sa však niekomu na Slovensku nepáčia sociálne politiky na úrovni EÚ, jeho šanca tieto politiky zmeniť je prakticky zanedbateľná (teda ešte viac zanedbateľná ako pri bežnom volení).

„V rámci eurozóny budeme presadzovať bankovú a fiškálnu úniu s vlastným rozpočtom a ministrom financií EÚ s politickou zodpovednosťou.“

Rovnaké argumenty proti centralizácii platia aj v tomto prípade. Fiškálna únia s vlastným rozpočtom by znamenala presun časti rozpočtových právomocí zo strany SR na úroveň EÚ, resp. eurozóny. Nový rozpočet by sa využíval na stimulovanie ekonomiky, vyrovnávanie rôznych “ekonomických šokov” a podobne. Stimulovanie ekonomiky zo strany štátu je však čistá hlúposť a v konečnom dôsledku kontraproduktívne, vychádzajúce výlučne z klamu rozbitého okna. Inak povedané, projekty, ktoré sa uskutočnia za pomoci vlády sú jasne vidieť, no to, čo nevidíme, sú projekty, ktoré by sa uskutočnili za peniaze, ktoré štát zbytočne vybral na daniach.

Z dlhodobého hľadiska tak štátne stimulovanie ekonomiky znamená menej reálneho rastu a menšiu životnú úroveň, keďže štát len nahrádza užitočné a reálne dopytované projekty zo súkromného sektora menej užitočnými projektami, po ktorých reálny dopyt nie je (ak by bol, vznikli by aj bez štátnej podpory).

Fiškálna únia tiež vytvára morálny hazard – vlády budú mať menšiu motiváciu robiť nepopulárne reformy a väčšiu motiváciu spoliehať sa na to, že za nich účet zatiahnú ostatné krajiny. Banková únia pritom funguje na podobných princípoch ako potenciálna fiškálna únia, akurát podobne zdieľa (a fakticky zväčšuje) riziko medzi bankami. A vzhľadom na to, že zdravie bánk, rovnako ako zdravie verejných financií je na Slovensku oveľa lepšie ako je tomu v priemere v eurozóne, je jasné, že pri posilňovaní bankovej únie a prípadnom budovaní fiškálnej únie Slovensko ťahá za kratší koniec.

Pomer nesplácaných pôžičiek v bankách za jednotlivé krajiny:

2,059 celkovo návštev, 1 návštev dnes