Menej štátu

Je rok 1914, krátko pred vianočnými sviatkami. Koniec veľkej vojny je v nedohľadne, aj keď „vrchnosť“ každého chlácholila, že ešte pred Vianocami sa všetko skončí.
Zákopy plné vody a blata. Premrznutí vojaci práve rozbaľujú zásielky od svojich blízkych. Táto pošta im má udržať morálku, no efekt je skôr opačný. „Zem nikoho“ medzi znepriatelenými stranami je posiata krátermi a mŕtvolami. Briti zrazu začujú nejaké hlasy v diaľke. „Nemci spievajú Tichú noc!“ povie jeden z vojakov. Jeho spolubojovník opatrne vystrčí hlavu nad okraj zákopu a kolegom oznámi: „Kráčajú tam neozbrojení a spievajú. Mali by sme tiež ísť von.“. „Nech Vás to ani nenapadne, určite je to pasca!“ kontruje dôstojník. „Kašlem na to, ja tam idem!“ ignoroval príkaz jeden z vojakov a postupne sa pridávali ďalší.
Znepriatelení vojaci, ktorí sa pred pár dňami masakrovali, zrazu začali vyliezať zo svojich úkrytov a na území nikoho medzi líniami si vymieňajú cigarety za koňak, pochovávajú mŕtvych kamarátov, spievajú a niekde dokonca hrajú futbalové zápasy. A tiež opravujú svoje úkryty, lebo o pár dní sa títo vojaci znova začnú masakrovať.

Aj takto mohlo vyzerať jedno z mnohých vianočných prímerí počas prvej svetovej vojny. Tie sa odohrávali spontánne na mnohých miestach západného frontu a to predovšetkým v roku 1914 počas obdobia vianočných sviatkov. Sporadické prímeria sa týkali predovšetkým vojsk Anglicka, Nemecka a Francúzska. Podobné, aj keď menej časté prímeria boli zaznamenané aj na východnom fronte medzi Rusmi a Maďarmi. Je pravdou, že lokálne neformálne dohody o pozastavení paľby za účelom odpočinku, alebo záchrany ranených v tejto vojne vyskytovali bežne. No intenzita a charakter Vianočných prímerí z roku 1914 ostal neprekonaný. Tieto udalosti dokladujú mnohé fotografie, svedectvá, listy z frontu a pod.

Potom sa z ničoho nič začali objavovať svetlá na nemeckej barikáde. Evidentne išlo o improvizované vianočné stromčeky, ozdobené sviečkami, ktoré pokojne horeli v mrznúcom vzduchu! Nemci začali spievať jednu z ich kolied a potom sme my zaspievali jednu z našich. Keď neskôr znova prišla rada na nás, začali sme spievať O Come, All Ye Faithful a Nemci okamžite začali spievať s nami pôvodnú latinskú verziu tejto koledy Adeste fideles. Pomyslel som si, že toto je výnimočná vec! Dva národy spievajú tú istú koledu uprostred vojny.
Graham Williams, Piata londýnska strelecká brigáda.

To, čo som pred pár hodinami mohol považovať za bláznovstvo, som teraz uvidel na vlastné oči. Jeden Angličan, ktorého ihneď nasledovali ďalší, vykročil smerom k nám a zastavil sa na pol ceste medzi zákopmi. V tom momente sa zopár našich chlapov vydalo k nim naproti. A tak, Bavoráci a Angličani – dovtedy najväčší nepriatelia, si potriasli rukami, rozprávali sa a vymieňali si drobnosti. Žiaru jasnej hviezdy nad nimi mnohí interpretovali ako zvláštne znamenie. Stále viac a viac vojakov sa pripájalo, až sa navzájom vítala celá línia.
Josef Wenzl, nemecký vojak

Prímeria neboli nikým plánované ani organizované. Prosto sa stali. Drvivá väčšina ľudí má prirodzený inštinkt nezabíjať sa navzájom (spýtajte sa suseda). A práve tento dopyt po normálnosti na krátky moment prevážil nad zaslepenou vierou ľudí v štátne autority. A viera ľudí v štátne autority môže za veľa zlého. Od vymáhania „koncesionárskych poplatkov“ za služby ktoré nechcem, až po desiatky miliónov zavraždených ľudí dvoma fúzatými ujmi v minulom storočí.
Ale späť k vianočnému prímeriu. Žiaľ, v nasledujúcich rokoch vojny boli takéto úkazy už len zriedkavosťou. Rozzúrení velitelia začali vojakom hroziť vojenskými súdmi za iniciovanie ďalších neformálnych prímerí. K ich obnoveniu nepomohlo ani neskoršie zintenzívnenie bojov a použitie chemických zbraní.
PS: Velitelia mali pravdu. Vojna sa napokon skutočne skončila “ešte“ pred Vianocami. Škoda len, že až o štyri roky neskôr.
Aj za kolektív autorov menejstatu.sk vám želám príjemné prežitie vianočných sviatkov a menej štátu v novom roku.

5,049 celkovo návštev, 5 návštev dnes