Menej štátu

Peter Leeson je ekonómom Rakúskej školy, ktorý pôsobil aj na Univesity of Chicago, kde nabral mnohé prístupy empirického charakteru, ktoré sú typické skôr pre nasledovníkov Miltona Friedmana než Ludwiga von Misesa. V celej knihe bolo jasne cítiť inšpiráciu najmä Hayekovou teóriou spontánneho poriadku a rothbardovským libertarianizmom, ktoré autor podkladal po celý čas v publikácii empirickou evidenciou, ktorá bola niekedy viac či menej sugestívna.

Ako uvádza autor, hlavnou myšlienkou knihy bolo „spochybniť všeobecné presvedčenie, že rozsah možností autoregulácie je výrazne limitovaný.“ Zároveň mal v úmysle poukázať na schopnosti autoregulácie v podmienkach, kam nedosiahne moc vlády, ktoré často krát prinášajú prekvapivo efektívne riešenia voľnotrhovým spôsobom. Celá kniha je vlastne iba zbierkou autorových esejí z predchádzajúceho obdobia, logicky usporiadaných do koherentného celku. Základnou otázkou, ktorá musela byť vyriešená predtým, ako sa vôbec môžeme pustiť do bádania o možnosti anarchie a jej efektivity, je definovanie toho, čo to vlastne je vláda. Mimoriadne krátku polemiku o podstate vlády a anarchie autor zakončuje lakonickým „spoznáte ju, keď ju uvidíte“.  Definuje vládu ako agentúru, ktorá má monopol násilia aj tam, kde nie je jednotný súhlas obyvateľstva na jej vymáhanie. Veľmi nedostatočné vymedzenie vlády môžeme tejto knihe odpustiť, veď o definíciu vlády a štátu sa hádajú politickí filozofi už dva a pol tisíca rokov, a ani my sme nečakali, že v tejto knihe bude tento problém rozriešený.

V prvej eseji autor analyzuje spoločenskú vzdialenosť a jej vplyv na sociálno-ekonomické (najmä obchodné, čo nás ako ekonómov zaujíma najviac) vzťahy a ich charakter. Hlavnou myšlienkou tejto eseje bolo, že ekonomická kooperácia je možná aj bez donucovacieho charakteru štátnej moci. V takto konštruovanej spoločnosti je trestanie uskutočňované najmä pro futuro, v podobe odmietnutia kooperácie s priestupníkom. Prakticky neexistuje možnosť ex post trestnoprávnej sankcie, ale iba vedomie budúceho odmietnutia spolupráce s tým, kto porušil spoločenskú normu závažným spôsobom. Zlyhanie trestania a nedostatočný prenos informácii o kredibilite trhového subjektu je podľa Leesona chybou multilaterálneho trestania a nie chybou anarchie. Nemôžeme sa s týmto tvrdením stotožniť, a to z toho dôvodu, že práve nemožnosť vynútenia práva v spoločnosti bez orgánu disponujúceho monopolom násilia je prvotnou príčinou nedôvery v obchodných vzťahoch, a tým aj nedostatočného prenosu informácii na trhu. Tento risk v podobe straty majetku (či dokonca života) v anarchickej spoločnosti je možné znížiť zaplatením zálohy. Záloha môže mať fyzickú formu (zlato) alebo aj nehmotnú formu (priblíženie sa mentalite a zvyklostiam obchodných partnerov). Napriek tomu, však podstata nemožnosti vynútenia práva pri jeho porušení je esenciálnym nedostatkom takéhoto systému. Ak sa na vec pozrieme Benthamovsky, tak vidíme, že ak by zisky z porušenia práva prevážili nad stratami obchodných partnerov, tak by obchod zanikol neustálym vierolomníctvom v oblasti kontraktov.

Ďalšie príklady spoločenských organizácií, ktoré je možno nazvať (síce s ťažkosťami) anarchiami, ktoré Leeson uvádza sa všetky do jednej vyznačujú niekoľkými spoločnými – musím podotknúť, že primitívnymi a zvieracími znakmi čistej brutality. Sú nimi slabý spoločensky stupeň ekonomickej organizácie, primitívne spôsoby trestania a nízka životná úroveň. Argumenty uvádzané v kapitole rozoberajúcej právne tradície v predkoloniálnej Afrike na mňa pôsobia  tak, že by som nechcel žiť v anarchii a skôr než obhajobu slobody na mňa pôsobia ako utvrdenie presvedčenia o užitočnosti štátu a jeho moci vynútiť právo podľa ústavných princípov minimálneho štátu. Nespochybňujem však dôležitosť zvyku a tradície na sociálne normy spoločnosti. Ba práve naopak, príklon k časom overeným mechanizmom nemá síce veľkú príťažlivosť pre mladých ľudí, ale pre nás starších je skôr postrachom krv zmývaná z rúk po revolúcii, ktorá mala priniesť svetlé zajtrajšky.

V kapitole „Právo bezprávia“ autor rozoberá normy, ktoré vznikli spontánne bez autoritatívneho legislatívneho procesu štátu. Tieto normy nazýva anarchiou. V tomto bode musím silno skritizovať tento súbor výrokov. Spontánny vývoj právnych (alebo aj iných) spoločenských noriem nie je možné nazvať anarchiou. V právnej teórii sa tieto normy nazývajú právne obyčaje alebo zvyklosti. To, že napríklad v obchodnej praxi podnikatelia vyžadujú určitú formu dokumentov bez toho, že by táto forma bola obligatórne vyžadovaná ex lege neznamená, že žijeme v anarchii. Anarchia je „bezštátna spoločnosť založená na dobrovoľnom združovaní.“ Táto najzákladnejšia definícia obsahuje určite množstvo problémov, ktorých riešenie však nie je predmetom tejto recenzie.

V kapitole, ktorá sa venuje vzťahom medzi Angličanmi a Škótmi v 13-17. stor., ktoré (podľa mňa nesprávne) vykresľuje ako anarchiu, sám uvádza: „možno najväčšou zvláštnosťou bol počet ľudí, ktorí prijali banditizmus ako spôsob života.“ Ak by vám nestačilo takéto empiricky podložené vykreslenie anarchie, tak ďalším prvkom v Škótsko-Anglickej anarchie 13.-17. Stor. bola zvyklosť predávať členov rodiny priestupníka rodine obete na „zavraždenie alebo výkupné podľa ich priania“. Ak niekto hľadá v barbarskom, necivilizovanom stave pozitíva, ktoré sú jasne prevýšené brutalitou a presne napĺňajú slová Thomasa Hobbesa o tom, že život v prirodzenom stave bude „nasty, brutish and short“1, nejde mu o neutralitu vlastnú vede, ale o propagandu. Tento príklad uvádzaný Leesonom ma silne prikláňa na stranu etatizmu, napriek tomu, že autor mal presne opačný úmysel. Zaviesť podobný systém do súčasných podmienok by znamenalo radikálne zníženie úrovne spoločnosti takmer do doby kamennej.

Ďalšou čerešničkou na torte, ktorých obávam sa bude ešte niekoľko, je tvrdenie autora, že súboje na život a na smrť (alebo duely), „môžu byť efektívnym nástrojom na vynútenie práva, pretože prechádzajú a zabraňujú explózii sporov“. Následne sám autor prízvukuje, že obyvatelia anglicko-škótskej hranice niekedy nemali chuť, zdroje a silu stopovať lúpežníkov a vrahov, ktorí tak obišli bez trestu. Nevynútiteľnosť práva v anarchizme je základným problémom tohto myšlienkového prúdu, čo najlepšie dokladajú samotní anarchisti, v tomto prípade Peter Leeson na jasných a empiricky podložených prípadoch. Ďalším aspektom anarchie je diaľkový obchod. V príkladoch, ktoré autor uvádza neustále dochádzalo k pľundrovaniu, lúpežiam a v konečnom dôsledku k signifikantnému zníženiu obchodnej aktivity.

Nasledujúca esej sa venovala spontánnemu poriadku v pirátskych komunitách. Ako som si napísal do poznámok, keď som knihu čítal „morskí korzári, dávaní ako príklad dobre organizovanej bezštátnej spoločnosti hraničí s ťažkou psychickou poruchou“ a za tým si plne stojím.

Na záver pridám celkové hodnotenie prečítaného diela. Bohužiaľ, nemám miesto na podrobnejší rozbor diela, ale ten by zabral veľa papiera a našiel by si málo čitateľov. Mnohé, tvrdenia v knihe boli zaujaté, nedostatočne zadefinované či úplne pomýlené. Ani sa nečudujem, že mainstreamová ekonómia odmieta Rakúsku školu, keď úroveň jej spisov ide takýmto tempom dolu vodou. Celá kniha bola presiaknutá ideou plánovania anarchickej spoločnosti od stola, bez akejkoľvek opory v realite tak, ako ju vidíme dnes a ani formálne, ani obsahovo nespĺňa kritériá na zaradenie do kánonu liberalizmu. V knihe bolo mnoho tvrdení, ktoré sa dajú charakterizovať ako úplne bezobsažné mentálne cvičenia bez reálnej väzby na súčasný stav vecí. Môj negatívny dojem ešte umocňoval pocit, že autor na mnohých miestach „varí z vody“ a fakty interpretuje cez prizmu svojej vžitej predstavy neobjektívne.

Nemožno však jeho prístup v žiadnom prípade charakterizovať ako dogmatický. Treba zároveň pochváliť autora za empirický, utilitárny a nedogmatický prístup, keď neodsudzuje štát ex ante, ba dokonca priznáva, že štát môže fungovať lepšie ako anarchia, a že sa tak vo všeobecnosti aj skutočne deje. Autor upozorňuje na konkrétne špecifiká štátu a anarchie a porovnáva ich takým spôsobom, aby boli čo najvhodnejšie pre rozvoj osobnej slobody, čo je vynikajúci prístup. Hlavnou myšlienkou tohto diela bolo ukázať, že aj bezštátna spoločnosť má čo ponúknuť, že normy, ktoré nie sú direktívne nanútené štátom môžu fungovať efektívne aj spontánnym spôsobom. Taktiež autor upozorňuje, že mnohé štáty v 20. stor. by lepšie chránili slobodu a životu svojich obyvateľov svojou neexistenciou.

Kniha ma neoslovila, nedosahovala úroveň klasických ekonomických pojednaní, bola písaná pop-ekonomickým štýlom, a preto je moje hodnotenie 4 z 10.

2,626 celkovo návštev, 1 návštev dnes