Menej štátu

Moja kamarátka mi minule vysvetľovala, ako už stráca entuziazmus pre libertarianizmus, ktorý bol v nej niekoľko rokov dozadu. Myslím že hovorila za mnoho mladých ľudí, ktorí spoznávajú myšlienky libertarianizmu a čítajú mnoho názorov a výrokov v tejto oblasti. Naša viera v ľudskú slobodu ich ale určite osloví viac ako opisovanie niečoho formou náboženskej doktríny.

„Voľný trh sa o to postará!“

Hovoril som s ňou o príklade budovy, ktorá vyrastala v mojom susedstve a blokovala značnú časť výhľadu z mojej bytovky na pekný Brooklynský most. Povedal som niečo ako že ak by malo byť po mojom, tak by som odsekol vrchné tri poschodia, pretože mnohí vrátane mňa si myslia, že to presahuje výškový limit dohodnutý s komunitnými organizáciami a že pravdepodobne sa jedná o nejaké nedorozumenie.

Na to mi povedala, že už ju nebaví tá štandardná libertariánska pesnička: zakaždým, keď sa v diskusii s libertariánom rieši napr. chudoba, nerovnosť, zdravotná starostlivosť, rasová diskriminácia či životné prostredie, zakaždým je odpoveďou to, že to vyrieši voľný trh.

Voľný trh nie je finálnym riešením problémov

Je mnoho libertariánov, ktorí opakujú túto voľnotrhovú mantru. Trvajú na tom, že voľný trh a súkromné vlastníctvo dokážu vyriešiť všetky naše problémy – no nedokážu, a nemali by sme to ani očakávať.

Moja viera v slobodu nie je slepá. Nie je to forma viery, no skôr skratka v porozumení ekonómie a histórie.

Skúste si napr. predstaviť situáciu pred 50. rokmi, keď telekomunikačná spoločnosť AT&T mala stále v Spojených štátoch udelený monopol a niekto sa opýtal, ako by asi dokázali súkromné spoločnosti poskytovať telekomunikačné služby, ak na to nemajú oprávnenie? Ako by bez schopnosti vyvlastňovania súkromný majetok, dokázali súkromné firmy potiahnúť také množstvo telefónnych liniek, aby zabezpečili ľuďom telefónnu prípojku do ich domovov či firiem?

Keď sa presunieme do súčasnosti tak vidíme, že prakticky každý človek vo veku 13 rokov a viac (niektorí aj mladší) vlastní dnes „funkčné vreckové zariadenie“, ktoré v sebe kombinuje telefón, počítač a fotoaparát. Nie je potreba žiadnych stožiarov s káblami, žiadne telefónne linky do domácností a ani schopnosť vyvlastňovať súkromný majetok. V 1960-tom roku bola otázka „Kto dokáže vybudovať tak nákladnú telefónnu infraštruktúru?“ a dnes je otázka „Načo nám je telefónna infraštruktúra?„.

Povedať, že voľný trh je riešením všetkých našich problémov a potrieb, by nemal byť spôsob argumentácie, ktorý by sa mal používať. No voľný trh funguje jednoducho na princípe, že pokiaľ ľudia voči sebe neiniciujú fyzické násilie alebo krádež, všetko ostatné je v poriadku.

Toto tvrdenie je „OK“ do tej miery, že síce sa vám nemusia páčiť niektoré veci ktoré sa odohrávajú, no dokážete ich tolerovať, lebo to nezasahuje do vášho majetku alebo vašej osoby. V takomto prostredí sociálneho a psychologického prostredia sa môže udiať prakticky čokoľvek. Môžeme vymýšľať smartfóny. Nemocnice môžu otvárať svoje operačné sály dennej chirurgie v Tescu. Môže vzniknúť Facebook či Google. Môže povznikať tisíce nových malých pivovarov či kaviarní, podávajúc tie najlepšie nápoje presahujúce to najlepšie čo ste mohli kedy piť. Našlo by sa určite ešte mnoho prípadov.

V tomto zmysle sa voľný trh nie len postará o problémy ktoré sú nám známe, ale aj odhalí nedostatky a medzery o ktorých by sme inak nikdy nevedeli.

Čo je vidieť a čo nie

My, ktorí sme zástancovia filozofie slobody, sme vždy v nevýhode oproti intervencionalistom, ktorí navrhujú či už zaviesť všeobecnú socializovanú zdravotnú starostlivosť alebo zavádzať regulácie na riešenie klimatických zmien, lebo porozumenie nekonečnosti a nepredvídateľnosti spoločenského správania je centrálnym bodom našej filozofie.

Je ľahké sa pozrieť a pochopiť to, ako niekoho mzda ide hore z 350€ na 400€, po tom ako štát upraví výšku minimálnej mzdy. No už je ťažšie vidieť toho, kto už nedostane sprepitné alebo odmeny. Je ťažšie vidieť toho, kto má nižšie schopnosti a zručnosti a pre výšku minimálnej mzdy má problém sa zamestnať.

Ak by si spomínaná telekomunikačná spoločnosť udržala monopol až doteraz, tak ako štátna pošta, videli by sme možno telefónne handsety v každej izbe a v každom aute, no nevideli by sme smartfóny. Pravdepodobne by sme nevideli vysokorýchlostný internet v toľkých domácnostiach ako teraz alebo bezdrôtové hotspoty na toľkých verejných miestach ako dnes.

Narozdiel od mnohých ľavičiarov, väčšina libetariánov berie limity ľudského vedomia a schopností vážne. Preto berieme vážne aj otvorené nekonečno v možnostiach slobodného spoločenského jednania. Trhy sú kreatívne a spontánne v tom zmysle, že miliardy vynaliezavých myslí dokáže v každej sekunde slobodne využívať lokálne či kontextuálne znalosti, aby hľadali a riešili malé či komplexné problémy. So správnymi pravidlami hry – vrátane súkromného vlastníctva, slobody združovania, a platným právom – bude mať tvorivosť v srdci tejto otvorenej nekonečnosti tendenciu podporovať sociálnu spoluprácu a blahobyt. Toto nie je viera. To je len pochopenie príčiny a následku v spoločnosti na celom svete.

No pokušenie rozhodnúť sa pre dotované plánovanie pred spontánnosťou a donucovanie pred slobodou zostáva naďalej veľmi aktuálne. Ako vysvetlil aj Henry Hazlitt vo svojej knihe Ekonómia v jednej lekcii, krátkodobé a lokálne je zvyčajne viac zrejmé ako dlhodobé a globálne. Treba tréning na to, aby ste videli to, čo nie je hneď vidieť.

Odhliadnúc od morálky odcudzovania majetku ktorý patrí niekomu inému len preto, lebo si vy myslíte že ho viete využiť na niečo užitočnejšie, alebo od zakazovania nenásilných činností niekomu len preto, lebo sa vám nepáčia a odhliadnúc aj od toho, že korupcia a klientelizmus sa objavia aj vtedy, ak ide o najušľachtilejšie a najcitlivejšie oblasti – stále skončíte s akceptovaním centrálneho plánovania (aj v limitovanej miere ako niekoho garantovaný príjem či minimálna mzda), lebo predpokladáte, že nepredvídateľné ľudské správanie nenájde cestu k riešeniu tých vecí, ktoré sa takto snažíte vyriešiť.

Tento predpoklad je ale ukážkovo chybný. A pretože je chybný, zákonite budete čoraz viac a viac vŕtať do životov obyčajných ľudí, obmedzovať a riadiť ich rozhodnutia čoraz viac a viac v márnej snahe napraviť problémy spôsobené vlastnými zásahmi z minulosti.

Nachádzať sa v pozícii obhajcu slobody nie je vôbec zlé, ak si predstavíme, aké katastrofálne sú doterajšie snahy centrálne riadiť spoločnosť.

Uctievať trh vs. uctievať štát

Neobhajujem všetkých libertariánov. Často počúvam kritikov, ktorí hovoria, že „Vy zástancovia voľného trhu považujete ten trh za nejakého boha, ktorý vyrieši všetky naše problémy„. A majú pravdu. Niektorí obhajcovia voľného trhu majú takú slepú vieru v jeho všemocnosť. Niektorí uctievajú voľný trh ako nejaký druh deus ex mercatum („Boh trhu“), ktorý zázračne a nevysvetliteľne vyrieši všetky spoločenské problémy. To je možno tým, že ich oddanosť ekonomickej slobode je skutočne súčasťou ich vierovyznania.

No a ostatní, ako napr. aj ja, nevidia dôvod na to, aby sa miešala ekonómia s vierovyznaním, aj v tom prípade ak nejaké vierovyznanie praktizujete. A ak už teda nejakú vieru praktizujete, nemá zmysel k tomu pridávať ešte ďalšiu vieru vo voľný trh či štát.

Zdroj: FEE.org / Sandy Ikeda

4,375 celkovo návštev, 2 návštev dnes