Menej štátu

Pamätáte sa na rok 2011? Keď svetovým správam dominovalo protestné hnutie Occupy Wall Street. Aktivisti sa snažili blokádou kľúčových finančných centier poukázať na nespravodlivé rozdelenie bohatstva v spoločnosti.

Chytľavé heslo We are 99% je ešte v blahej pamäti. Malo zosobňovať fakt, že protestujúci reprezentujú výraznú väčšinu spoločnosti. Aj keď na prvý pohľad bolo vidieť, že to nieje pravda ani keď prižmúrite obe oči.

Gro demonštrantov tvorila mestská liberálna intelektuálna elita a hipsterská mládež z amerických univerzít. Podľa štúdie University of New York až tretina aktivistov mala príjem nad 100 000 dolárov ročne. Percento vzdelaných, bielych mužov z vyšších tried na protestoch ďaleko prevyšovalo ich pomerné zastúpenie v spoločnosti. Táto vyfintená omladina americkej elity, ktorá sa snaží stotožniť s tvrdo pracujúcou triedou sa stala terčom ironických komentárov v konzervatívnych médiach. Dobrý článok o tomto paradoxe si môžete prečítať tu.

Hnutie Occupy sa z Ameriky po čase prelialo do okolitého sveta. Aj na Slovensku sa partia salónnych ľavičiarov snažila vyžmýkať zo sloganu 99% maximum. O tom, že svoju reálnu reprezentatívnosť značne prestrelili ich presvedčili až výsledky volieb. Potom si mohli v straníckej centrále hrdo povedať Aj ty si 1,585 percenta.

Ako teda vyzerá spoločnosť z očami okupanta z newyorkskej Wall Street? Proti sebe stoja dve triedy. Úzka skupina finačných oligarchov na jednej strane. Široké masy na strane druhej. Oligarchia vlastní všetko, zatiaľ čo 99% má stále menej. Recept na zmenu? Zdaniť bohatých.

Realita sa od tejto predstavy líši asi rovnako ako sa líši 99 od jeden a pol.

Profesor Mark Rank z Washingtonskej univerzity publikoval velmi zaujímavú štúdiu na tému príjmovej mobility v Spojených štátoch. Sledoval príjmy Američanov za posledných 44 rokov vo všetkých vekových kategóriach. Spočítal, koľko percent populácie sa počas svojej pracovnej kariéry dokáže vyšplhať na najvyššie priečky príjmového rebríčka (sledoval najlepšie zarábajúce jedno percento, päť, desať a dvadsať percent). Výsledky sú podľa mňa šokujúce.

Až 12 percent Američanov sa dostane do vrchného jedného percenta zarábajúcich aspoň na jeden rok počas svojej kariérnej dráhy. Do piatich percent najvyšších aktuálnych zárobkov sa dostane aspoň na rok 39 zo 100 Američanov. 56 percent populácie sa objaví v desiatich percentách naj príjmov. A skoro tri štvrtiny Yankeeov (73%) sa objaví na čas v horných dvadsiatich percentách. Spoločnosť je oveľa dynamickejšia ako si myslí bežný antikapitalistický aktivista.

Čo to znamená preložené do ľudskej reči?

Americký Jim dosiahol 30 rokov. Nemá dobré vzdelanie, ani bohatých rodičov, musí sa so životom popasovať sám. Pracuje ako inštalatér v stredne veľkom meste. Platí si mastnú hypotéku, len aby mohol bývať vo vlastnom. Naraz sa veľký investor rozhodne postaviť v Jimmyho rodisku nové sídlisko. Jimmy má dostatok referencií, veľa rokov praxe a je na vrchole síl. Vysoký dopyt zvyšuje sadzby pre inštalatérov a tak pracuje od svitu do mrku. Stavebný boom môže trvať rok, dva, časom sa mu prispôsobí aj zvýšená ponuka inštalatérov na miestnom trhu. Práce už potom nebude tak veľa. Za tento čas si ale môže Jimmy zarobiť dosť prostriedkov na predčasné splatenie hypotéky.

Naopak Edward mal v živote jednoduchšiu cestu. Rodičia mu zaplatili humanitné štúdium na univerzite Ivy leaque. Presťahoval sa do New Yorku, kde si s priateľkou prenajal byt v Greenwich Village. Je zamestnaný na univerzite a momentálne pracuje na rozsiahlej štúdii, ktorá analyzuje vplyv hry na hoboj na populáciu dážďovky žíhanej.

Eddie neustále rozmýšla nad problémami dnešného sveta. Prečo majú bankári tak veľa a inštalatéri tak málo. Konkrétne on služby bankárov nikdy nepotreboval, zatiaľ čo s kvapkajúcim kohútikom si rady nevie. Eddie si myslí, že sa ekonómií rozumie, keď už zvládol komplikované nuánsy správania dážďovky pombardovanej tónmi hoboja. Jeho závery sú jednoznačné. Bohatým treba zdaniť minimálne polovicu príjmu!

Asi správne tušíte ako sa to skončí, keď sa nepriamo stretne svet Eddieho a Jimmyho. Jim sa na tých pár kľúčových rokov dostane do vyššieho daňového pásma. A na predčasné splatenie hypošky môže zabudnúť.

Eddie si v butiku kúpi flanelovú košelu za 500 dolárov a nechá si narásť bradu. Na ďalšej demonštrácií bude vyzerať ako drevorubač odkiaľsi z kanadských lesov. Už teraz sa štylizuje pred zrkadlom. Len škoda, že život v New Yorku ide tak do peňazí. Našťastie dostal štátny grant na svoju novú prácu. Jej názov je Dážďovka žíhaná a globálne oteplovanie.

7,156 celkovo návštev, 2 návštev dnes