Menej štátu

Ľuboš Blaha, mladý sčítaný politik a marxistický spisovateľ, s ambíciami na vysoké funkcie v strane SMER-SD, sústavne básní o zmene kapitalistického systému, v ktorom (údajne) žijeme. Svoju utopistickú víziu vykresľuje ako hospodárstvo, v ktorom sú firmy vlastnené všetkými jej zamestnancami rovnakým podielom, pričom sa všetci zamestnanci demokraticky podieľajú na hospodárení. Zároveň si kladie otázky, prečo dnes akceptujeme fungovanie firiem na trhu v ich aktuálnej podobe.

Ľuboš Blaha sa v jednom svojom článku zamýšľa:

Prečo demokratické práva občanov platia iba vo vzťahu k štátu, no nie vo vzťahu k súkromným podnikom? Prečo je autokracia nelegitímna v prípade vlády, no celkom bežná v prípade firiem? Prečo vlastník môže vykonávať neobmedzené panstvo nad svojimi zamestnancami bez toho, aby sa zodpovedal občanom? Žijeme v demokracii, alebo nie? Viacerí americkí teoretici demokracie dospeli k názoru, že pokiaľ berieme myšlienku demokracie vážne, mali by sme sa seriózne zaoberať otázkou: prečo súkromné firmy v demokratických krajinách fungujú na autokratickom princípe?

Ako je možné, pýta sa americký ľavicový demokrat Benjamin Barber, že libertariáni z duše nenávidia verejnú tyraniu, ale absolútne nič nenamietajú voči súkromnej tyranii, resp. voči praxi v súkromných korporáciách? Pokiaľ je zamestnanec vystavený napospas autokratickej moci svojho vedenia, nejde podľa nich o zásadné narušenie slobody, zatiaľ čo neobmedzený výkon štátnej moci je chápaný ako najvyššia forma neslobody. Takýto dvojaký meter však podľa Barbera nie je legitímny. Napríklad, ak má mať jednotlivec právo slobodne voliť reprezentantov verejnej moci, prečo by takéto právo výberu nemal mať v prípade súkromnej moci, a teda v rámci firiem a podnikov? ~ Ľuboš Blaha

Základný problém Ľuboša Blahu a mnohých iných marxistov spočíva v tom, že vychádzajú z mylnej premisy, že štát je to isté čo firma. Teda, že je to nejaké hospodárstvo, kde sa poskytujú určité produkty a služby, kde sú zákazníci, ktorí za tieto produkty a služby ochotne platia. Pri takto pomýlenej predstave sa nečudujem všetkým otázkam, ktoré vznikajú v hlavách marxistov a sociálnych demokratov typu Ľuboš Blaha. Potom skutočne môže byť logicky a legitímne nastolená otázka: Ak firma funguje na rovnakých princípoch ako štát, prečo potom nefunguje aj na rovnakých demokratických základoch?

Odpoveď je jednoduchá: firma z princípu nefunguje tak ako štát.

Deliaca čiara medzi firmou a štátom

Základný rozdiel a to, čo tvorí deliacu čiaru medzi firmou a štátom je, že štát funguje na princípe donucovania, pričom firma poskytuje svoje služby ľuďom (zákazníkom), ktorí sa môžu dobrovoľne rozhodnúť, či si dané produkty a služby kúpia.

Toto je základný rozdiel. Ak by štát fungoval na rovnakom princípe, už by to nebol štát, ale len firma. Ak by ste nemuseli platiť napr. políciu, no mohli by ste si vybrať, či budete platiť polícii alebo inej bezpečnostnej agentúre (alebo vôbec niekomu), už by bol irelevantný status, hierarchia, vlastníctvo a vedenie pôvodnej polície, pretože deliaca čiara by sa eliminovala, čim by sa vytratil základný prvok, ktorý bráni alternatívnym subjektom vstúpiť na trh.

Štát je niečo ako sofistikovaná a dobre organizovaná mafia, ktorá na určitom území (pod hrozbou sily) vyberá poplatky na svoje fungovanie. Na oplátku poskytuje služby, ktoré si daní „platcovia“ u neho neobjednali, pričom nemajú alternatívu využívať služby iného poskytovateľa. Je to mechanizmus donucovania.

Firma je naopak subjekt na trhu, poskytujúci produkty a služby zákazníkom, ktorí dobrovoľne za tieto produkty a služby platia a dobrovoľne ich využívajú. Akonáhle zákazníci nie sú „dobrovoľní“, už to nie je firma, ale nelegitímna mafia, uzurpujúca si monopol na danom území a konajúca pod hrozbou sily. Firma môže byť jeden subjekt (človek), alebo skupina ľudí. Nie je z definície viazaná na žiadne teritórium alebo konkrétnu skupinu ľudí.

Dookola omieľaný argument o vykorisťovaní a zotročovaní zamestnancov som už popísal v predchádzajúcom článku pod názvom tyran zamestnávateľ, no aby som to ešte raz stručne zhrnul, základé argumenty sú nasledovné:

Tyran zamestnávateľ?

•  Zamestnávateľ vás nemusí zamestnať

Prvý a najdôležitejší argument. Ak si myslíte, že vás niekto vykorisťuje, týra, zotročuje, je na vás zlý a podobne, majte na pamäti, že zamestnávateľ vás nemá povinnosť zamestnať a vy nemáte povinnosť rovnako u neho pracovať. On si vybudoval biznis a so zámerom rozšíriť podnikanie sa rozhodol dať vám prácu (a príjem), tak vás zamestnal. Veľa zamestnávateľov začínalo podnikať samých, teda bez potreby nejakých zamestnancov. Prečo by nemohli pokračovať takto aj ďalej? Zamestnávanie je len rozširovanie biznisu. Dobrovoľné rozhodnutie podnikateľa rozšíriť biznis a podeliť sa tak o zisk aj s ostatnými.

• Uzatvárate dobrovoľnú dohodu

Ďalší dôležitý argument, ktorý marxisti typu Ľuboš Blaha sústavne ignorujú. Zamestnanie je forma dobrovoľnej spolupráce po všetkých stránkach. Aj keby ste mali v pracovnej zmluve napísané, že zamestnávateľ vás bude za zle vykonanú prácu bičovať, bolo by to síce nehumánne a násilné, no stále je len na vás, či takú zmluvu podpíšete (teda či takú dohodu budete dobrovoľne akceptovať).

• Môžete sa zamestnať sami

Rovnako ako ten podnikateľ, ktorý budoval svoj biznis a rozhodol sa ho rozšíriť a zamestnať vás, rovnakou cestou (ak sa vám nepáči) môžete ísť aj vy sami. Ľudia typu Ľuboš Blaha, ktorí nikdy v živote nemali poriadne zamestnanie (nie to ešte nejakú živnosť/podnikanie) budú túto tému ignorovať ako to len pôjde, no je to jasný a nespochybniteľný fakt. Ak sa ti nepáči, zamestnaj sa sám.

Mondragon – sen Ľuboša Blahu

Ľuboš Blaha pri predstavovaní svojej vízie sústavne opisuje príbeh družstevnej korporácie Mondragon, čo je presne tá jeho vysnená firma, fungujúca na princípe kooperativizmu. V Mondragone sa údajne kladie dôraz na vzdelávanie zamestnancov, demokratické rozhodovanie o výrobnom programe, s čo najmenšími rozdielmi v mzdách a kvalitným sociálnym zabezpečením. Mondragon je so 150 divíziami a 85.000 zamestnancami siedmou najväčšou spoločnosťou v Španielsku.

Diskutovať o efektivite systému daného hospodárenia, štruktúre, reálnej hierarchii firmy, resp. celkového rozdielu medzi formálnym a reálnym stavom, by bolo kontraproduktívne. Podstatné v tejto veci je to, že firma vznikla z mysle jednotlivca dobrovoľným spôsobom na určitom dobrovoľnom a nikým nevynútenom koncepte, ktorý sa mu nakoniec podarilo zrealizovať. Nevidím dôvod, prečo by niečo podobné nemohlo vzniknúť aj u nás. Možno Ľuboša Blahu prekvapím, no proti takémuto (komunistickému) konceptu hospodárenia nemám najmenšie výhrady. Ak si ľudia v slobodnej spoločnosti vyberú komunistický spôsob hospodárenia firmy, prečo tomu brániť? Prečo brániť ľuďom vytvárať komunity, ak v tom vidia efektívnejší spôsob hospodárenia?

Problém Ľuboša Blahu je ale v tom, že on pojem dobrovoľnosť nepozná, resp. sa ho snaží ignorovať. Položil by som preto ja teraz jemu jednu zásadnú otázku:

Ak Mondragon vznikol v Španielsku ako dobrovoľný projekt z hlavy konkrétnej osoby na trhu, prečo je potom v politike a nesnaží sa podobný projekt realizovať dobrovoľným spôsobom aj on na Slovensku?

Ľuboš Blaha na toto nikdy neodpovie, pretože si uvedomuje, že sám by niečo vytvoriť nikdy nedokázal. Veľmi dobre si uvedomuje aj to, že niečo podobné by mohol hocikto v súčasnom systéme vybudovať aj na Slovensku. On to všetko veľmi dobre vie, no on si k tomuto cieľu vybral jednoduchšiu cestu – cestu násilného vyvlastňovania. Pretože neexistuje logicky iný spôsob, ako okrem dobrovoľnosti zmeniť spôsob konceptu hospodárenia v systém, ktorý on presadzuje. Pretože vyvlastniť majiteľovi firmy jeho súkromný majetok pod hrozbou štátnej moci, za účelom zmeny na kooperatívny hospodársky model, je jednoduchšie a rýchlejšie, ako od piky vytvoriť firmu na spôsob Mondragonu a takýmto spôsobom presvedčiť okolie, že je to možno lepší spôsob hospodárenia.

Prostriedok k tomuto násilnému činu si už Ľuboš Blaha vybral – vysoká politika.

31,358 celkovo návštev, 5 návštev dnes