Ako programátor som sa počas svojej kariéry stretol s jedným častým a trochu aj komickým javom. V čase návalu práce, tesne pred Go-Liveom, sa začnú na projekte vehementne riešiť neuveriteľne podružnosti. Ako napríklad zmena poradia jednotlivých buttonov na obrazovke. Hoci samotná funkcionalita za danými tlačítkami ešte vôbec nefunguje. Poradie tlačidiel sa teda upraví a projektoví manažéri sú spokojní ako práca úspešne napreduje.
Spomenul som si na tento fenomén, keď som predvčerom čítal na SME článok o nemeckom salámovom kartely. A ako si s ním sociálni projektoví manažéri úspešne poradili.
Ide o nasledovné. Prominentní nemeckí mäsiari sa už niekoľko rokov potajomky stretávajú. A nie že by si iba navzájom porovnávali bratwursty, ako by od Nemcov našinec očakával. Na týchto salámových žúroch si dohadujú spoločnú stratégiu voči nákupným reťazcom. Medzi výrobcami údenín vraj existovali dohody, ktoré stanovovali cenové rozpätie výrobkov. Ak nastane v sektore hospodárstva takýto jav, ekonómia to označuje nepekným slovom kartel.
Sprisahanie mäsiarov nakoniec odhalil nemecký protikartelový úrad. A nekompromisne potrestal hriešnikov pokutou 338 miliónov eur.
K odhaleniu celej nekalosti sa nemeckí vyšetrovatelia dostali na základe anonymného udania. Predstavujem si to nejak nasledovne. Haló? Tam protikartelový úrad? U nás v supermarkete sú nejako podozrivo drahé párky. Nemohla by za tým byť celosvetová konšpirácia? To ste zase vy, pán Rostas!
Podľa článku, dôsledkom salámového kartelu bolo, že zákazníci v supermarketoch za údeniny roky platili vyššie ceny, ako bolo potrebné.
Tak to ma teda podržte. My v dnešnej únijnej, sociálne orientovanej a trochu aj trhovej ekonomike riešime, či za párky v supermarketoch platíme viac ako treba. Ak toto nieje problematika rozloženia tlačidiel na obrazovke v čase úplne rozbitej databázy, tak potom už neviem!
Len tak námatkovo, začo ešte platíme v Európe viac ako treba.
Bežný Európan platí jednoznačne viac ako je nutné za strechu nad hlavou. Pretože úradníci rozdelením pozemkov na stavebné a tie ostatné, zúfalo znížili ponuku stavebných parciel. To navyšuje ceny všetkých nehnuteľností. Splatenie vlastného bývania sa nakoniec stáva tridsaťročným dobrodružstvom, ak nie questom na celý život.
Európan platí za benzín viac ako treba, pretože sa na neho vzťahuje niekoľkopercentné administratívne navýšenie ceny známe ako spotrebná daň. To je dôvod, prečo na starom kontinente jazdíme Renaultkami namiesto SUVečiek ako za veľkou mlákou.
Za každé pivko počas sledovania futbalových majstrovstiev sveta, za každý pohár vína s priateľmi v reštaurácií sme zaplatili viac ako treba z úplne rovnakého dôvodu. Vraj nám to škodí, tvrdia projektoví manažéri.
Cena, ktorú platí európsky podnikateľ za prácu je vyššia ako treba. Lebo na rozdiel od salámových kartelov, ktoré sú zakázané, existujú kartely zamestnancov – známe ako odbory – ktoré sú chránené v zákonoch.
Európan platí jednoznačne viac za potraviny ako je nutné, pretože si farmársky kartel vydupal obmedzenie dovozu lacných potravín z krajín tretieho sveta. Okrem toho si za každú žemľu platíme dvakrát – raz v obchode a druhý krát vo forme dotácií posielaných našim cteným poľnohospodárom.
Priplácame si zbytočne za energie, kvôli forsírovaniu drahých, ale neefektívnych zdrojov. V tomto sú experti samotní Nemci, keď sa rozhodli odstaviť fungujúcu sústavu atómových elektrárni, lebo v Japonsku mali tsunami.
A hlavne! Z dôvodu úradmi stanoveného všeobecného navýšenia cien, takisto známeho pod pojmom daň z pridanej hodnoty, platíme viac ako je potrebné za všetko. Konkrétne na Slovensku má toto opatrenie na rováši zvýšenie cien o 20 percent. Tu sa nejedná o konkrétnu komoditu, respektíve sektor ekonomiky, kde by sa pokútne manipulovalo s cenami. V tomto prípade to postihuje nielen tie nešťastné údeniny, ale aj minerálky, televízory, sedačky, dovolenkové pobyty, autá a domy, zubné pasty a strihanie u holiča, zbytočne priplácame za mobilné služby, alebo návštevu kúpaliska …
Takže, keď sa nám budú naši sociálni projektoví manažéri zase raz chváliť ako znížili ceny, spomeňme si aspoň na tú DPHčku. Bez ich obetavého snaženia by bolo o 20 percent lacnejšie. Všetko.
6,021 celkovo návštev, 1 návštev dnes
„Z dôvodu úradmi stanoveného všeobecného navýšenia cien, takisto známeho pod pojmom daň z pridanej hodnoty, platíme viac ako je potrebné za všetko. “
– nuž, toto je hlupy argument. DPH, to nie je nárast „ceny“ , to je iba odvod výpalného pre štát, ktoré sa deje touto formou. To DPH neplatíme ZA tovar, platíme ho iba v tom istom čase. Štat by kludne mohol všetky peniaze od nás stiahnuť priamo pri mzde, a DPH by sa mohlo zrušiť. A boli by sme na tom fakticky rovnako, aj ked ceny by klesli o 20%.
Ak chceme mať štát, musíme platiť toto výpalné. A je ľahostajné, akou formou ho štátu radi pošleme.
– – – –
S tými CENAMI tovaru (a teraz vôbec nezahrnam tú DPH!) je to však oveľa zaujímavejšie. Politici a ekonomovia tvrdo bojuju za to, aby ceny RÁSTLI. Je to vraj potrebné pre blaho ekonomiky. Veľké ceny, veľké blaho. Toto je zaujímavé. Takže – nesťažujme sa na rast cien – politici nám to robia pre naše blaho.
DPH a daň z príjmu nie sú ekvivalenty. DPH penalizuje spotrebu v krajine (aj u turistov), daň príjmu zarábanie v krajine (aj zahraničných investorov).
Takto nemecká vláda podrýva úsilie ECB o obnovenie cenového rastu.
Kto nám tu navyšuje ceny ?
My občania.
Ekonomika založená na „udržateľnom“ raste a žití na dlh PREDPOKLADÁ
že dlh sa ľahko rokmi splní, lebo všetko aj ceny a aj platy budú vyššie.
Inflácia spôsobí, že pôžička napr. na byt sa bude ľahko splácať lebo plat bude vyšší a vyšší.
Ak by sme chceli zmeniť navyšovanie cien museli by sme ako SVET prestať žiť na dlh.
Na dlhu nie je nič zlé. Dlh má totiž dve stránky je to dlžník ktorý svoju spotrebu urýchlil a veriteľ ktorý svoju spotrebu odložil. Suma sumárum sa nič nedeje.
Prúser nastáva keď sa niekto tvári že vytvára kapitál bez odloženia spotreby.
Na dlhu a žití na dlh je zlé to, že DLHY sú základom ekonomiky.
Inflácia znižuje opticky dlh dlžník spláca a ak sa mu to nedarí väčšinou príde o to čo dlhé roky splácal…
Ak by sa zmenila situácia a infláciu by vystriedala deflácia ceny by sa znižovali a s nimi aj platy, ale dlhy by sa nezmenšovali a oveľa ťažšie splácali. Pretože mnoho ľudí má dlhy znižovanie cien a platov je pre nich nebezpečné. Ľahko môžu prísť o to čo splácajú…
Zmiešavaš dve rôzne veci.
1. Úver nerobí s ekonomikou sám za seba nič. Veriteľ odloží spotrebu a dlžník ju rovnako urýchli.
2. Inflácia je o niečom inom. Mení správanie ľudí. Spôsobuje zvýšenie spotreby na úkor tvorby kapitálu. To v konečnom dôsledku znižuje budúcu tviorbu statkov, ale kto by nevymenil budúce bohatstvo za dnešný žúr.
1. Uver bohuzial s ekonomikou predsa len nieco robi. Zvysuje riziko a dynamiku rastu/poklesu, a tym „ekonomicke trenie“ – straty. Teoria vyrovnanych bilancii je naozaj iba teoria. V realite vsak prave kvoli uverom dochadza k boom-om a bust-om. Banky, ktore maju privilegium poziciavat 1 dolar aj desiatim dlznikom naraz nakoniec po euforii veselej „urychlenej spotreby“ dlznikov a nafukovania penaznych multiplikatorov narazia na realitu, ze im ten dolar skor ci neskor niekto nevrati a namiesto neho im ostane iba kolateral, ktory v case krizy (ked k takymto problemom dojde masovo) nemusi byt predajny, cize ta pekna bilancna suvaha uz nie je taka uhladna. Po smiechu byva plac a na rade su bud bankroty veritelov (bank) alebo danovi poplatnici, aby sa postarali o bailout (2008) „odlozenej spotreby“ chudacikov veritelov alebo nastupi „zachrana“ v podobe falsovania monetarnej bazy centralnou bankou (QE a monetarna inflacia – nafukovanie prasknuteho balona) alebo vsetko naraz.
Nikto este nedokazal, ci tie prosperity vdaka uverom prinasaju viac dobra ako tie krizy tiez vdaka nim zla. Kedze vsak v realite neexistuje perpetum mobile, obavam sa, ze aj v ekonomike vdaka takemuto zvysovaniu dynamiky ekonomickeho pohybu vznikaju nejake straty, cize narasta entropia, a tym je cely uver skor pro kocku, ako hovoria nasi bratia Cesi.
Ešte obraznejšie.
Pri iflácii neplatí, že suma dlhov dlžníkov sa rovná sume pohľadávok veriteľov. Časť pohľadávok veriteľov je nahradená novovyrobenými peniazmi.
To vytvára nerovnováhu, ktorá vedie k problémom.
Mill :
ano, ano, ano …… NIE.
– Problém je v tom, že –
– veľkú časť dlhu dlží ŠTÁT. A štát z princípu nemôže splatiť dlh inak, iba tak, že VEZME peniaze ludom, alebo vytvorí NOVÝ dlh na splatenie starého.
– veľku časť dlhu dlžia sukromné osoby, ktoré ten dlh asi tiež nezaplatia, ale zaplatí ho bankám štát, ktorý ho tiež zaplatí novým dlhom.
Takže – z tohto kruhu niet uniku. Iba cez hyperKrízu, ktorá to celé zničí a vynuluje.
Nie je mi úplne jasné a možno mi to nejaký sociálny inžinier vysvetlí, ale akým spôsobom prispeje uloženie pokuty výrobcovi k zníženiu ceny pre spotrebiteľa? Sa nejako vyextrahujú náklady na pokutu od nákladov výroby a celkových nákladov výrobcu? Zníženie počtu konkurentov (po krachu niektorých účastníkov kartelu z dôvodu úhrady pokuty) prinesie tlak na zníženie cien? Alebo zvýšenie výdavkov štátu na sociálne zabezpečenie prepustených zamestnancov výrobcu a možných ďalších v distribučnom reťazci bude mať vplyv na konečnú cenu výrobkov? Ak nie, tak je cieľom len BUBUBU ty zlý kartel a potom odpustenie pokuty?
Zaujimave ctivo
http://www.pluska.sk/showdoc.do?docid=18104&showRate=true
aj napriek zhode mien, toto nie je autor clanku.
Čo na tom akože nechápeš? Tak, ako máme zlých teroristov a dobrých teroristov (často označovaných, ako bojovníci za slobodu a demokraciu), máme aj dobré zvyšovanie cien a zlé zvyšovanie cien. Kým za zlého komunizmu sme mali len preceňovanie.
Všetko je úplne v poriadku a podľa hesla kto nekradne s nami, kradne proti nám. A preto máme aj dobré kartely (zdravotné, dôchodkové a iné „poisťovne“) a zlé kartely, ako títo alchymisti, čo predávajú múčne výrobky ako mäsové.
čím menej štátu a voľnosti pre konkurenciu
tým menšie ceny