Menej štátu

Pozor, táto recenzia obsahuje pár spolierov!

Who controls the past controls the future.

Výrok pochádza z Orwelovej antiutópie 1984 a je aj v dnešnom čase neuveriteľne aktuálny. Interpretácia príčin minulých javov sa zrkadlí v myslení intelektuálnych elít. A o tento spôsob uvažovania sa neskôr opierajú elity politické, keď ospravedlňujú opatrenia, ktoré im zaručujú moc a vplyv.

V žiadnom obore ľudskej činnosti nie je interpretácia minulosti rozhodujúcejšia ako v ekonómii. Kde jeden a ten istý jav môžeme hodnotiť dvoma diametrálne odlišnými hodnotovými súdmi (už len na taký rast cien majú predajca a kupujúci výrazne odlišný názor).

Ak by sme sa na 20. storočie pozreli očami ekonómie hlavného prúdu, tak na začiatku sa objaví hospodárska kríza interpretovaná ako zlyhanie neregulovaného, voľného trhu. Takéto vysvetlenie príčiny vynieslo do svetla reflektorov Keynesa a hospodárskym trendom sa stal socializmus. Až stagflácia sedemdesiatych rokov presvedčila intelektuálnu väčšinu, že rast cien nie je liekom na všetky neduhy sveta. Kyvadlo mienky akademických elít sa otočilo naspäť ku kapitalizmu.

A prišla recesia v 2008. Bitka o to, ako si budeme interpretovať jej príčiny beží v plnom prúde. Víťaz tejto vojny mudrlantov určí, čo si budeme myslieť o ekonómii a hospodárstve najbližšie desaťročia.

Jeden taký skromný príspevok do intelektuálneho zápasu o budúcnosť je aj kniha Juraja Karpiša Zlé peniaze.

Karpiš si všíma dva javy – veľkú recesiu (ako sa pravdepodobne naša už „úspešne ukončená“ kríza bude v budúcnosti označovať) a vznik spoločnej európskej meny. Popisuje, čo týmto udalostiam predchádzalo, ako prebiehali a čo po nich nasledovalo. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že kniha je iba kronikou krízových rokov, ale Karpiš v podstate podáva správu o stave tohto sveta – s fokusom na bankovníctvo a ekonomické myslenie.

V roku 2008 sme si na krátku chvíľu uvedomili, že banky – piliere svetového hospodárstva – sú v podstate babylonské veže postavené z marcipánu. A Karpiš, na rozdiel od ekonómov hlavného prúdu, nerieši, ako postaviť stavby maximálne vysoko a aby súčasne pri tom nespadli pri bežnej letnej búrke. Kniha sa zaoberá otázkou, prečo na stavenisko svetového hospodárstva chodia nákladiaky plné perníkov a nie pálených tehál (pod tehlami svetového hospodárstva treba rozumieť peniaze).

Problémom nakoniec nie sú stavbári (komerční bankári), ale majitelia tehelne (politici a centrálni bankári). Tí totiž spravili z pardubického (dnes frankfurtského) perníka jediný povolený stavebný materiál.

V dnešnej dobe sa zvykne dávať stavbárom perníkových panelákov za vinu snáď všetko zlé, čo sa vo svete stane. Bankstri, sa im hovorí. Od suchého leta v Sýrii, až po obezitu amerických stredoškolákov, za všetkým hľadaj bankstrov. Keby vraj kvôli vlastnej nenásytnosti neťahali činžiaky stále vyššie a vyššie, ale budovali tie malebné perníkové chalúpky, ako to bolo myslené, tak dnes nemáme problém.

To je samozrejme omyl.

Bankári nemajú inú možnosť, ako sa na úverovej expanzii podieľať. Ak by sa snažili zachovať si triezvy úsudok, tak banka stratí trhový podiel a je nahradená konkurenčnou inštitúciou. A kľúčom k úspechu je čo najlepšie hrať partitúru, ktorú zložil centrálny bankár (a jeho prostredníctvom v podstate politik). Nenadarmo existuje celý odbor vykladačov, ktorí sa snažia zrozumiteľne sformulovať, čo centrálni bankári svojimi krokmi zamýšľajú.

Ten, čo sa bude správať podľa zámerov sociálnych inžinierov, bude zarábať. Ten, kto ich pochopil nesprávne, alebo by sa nebodaj chcel správať konzervatívne, bude tratiť (a bude nahradený).

Ako to správne naznačil člen CEO Citigroup Charles Prince Pokiaľ muzika hrá, musíte vstať a tancovať. Tak stále tancujeme. A dealujeme ďalej do hospodárstva perník, ktorý nám centrálna banka ponúka za stále nižšie a nižšie ceny, žiada sa dodať.

Zaujímavou témou sú regulácie, ktoré majú domčeky z cukroviniek udržať v stanovenej výške.

Celkom dobrým ukazovateľom stability stavby je percento vlastného kapitálu na súvahe banky. Vyššia hodnota vlastného kapitálu motivuje aj vlastníkov inštitúcie k obozretnému investovaniu, keďže neriskujú iba prostriedky klientov.

Karpiš spomína, že v 19. storočí predstavoval vlastný kapitál približne tretinu veľkosti aktív amerických bánk. Po runoch na banky v časoch hospodárskej krízy bola zavedená štátna schéma poistenia bánk. Dnes je preto vkladateľom srdečne jedno, či banka nejakú rezervu v podobe vlastného kapitálu na vyplatenie klientov v prípade strát vôbec má. Nemôžeme sa preto čudovať, že je dnes na úrovni 5-tich percent.

Za povšimnutie stojí, že výrazne menej regulované hedgové fondy majú podiel vlastného kapitálu na úrovni 50 percent. Lebo tie nemôžu rátať s nadšenou ochotou zachraňovať inštitúciu z peňazí daňových poplatníkov.

Tá istota, že centrálna banka vám v prípade potreby dodá toľko marcipánovej hmoty, na zaplátanie dier po roztopených perníkoch, o koľko len požiadate, je posledným klincom do rakvy triezveho investovania. Lebo po kríze nie je rozdiel medzi bankstrom zachráneným z verejných zdrojov a obozretným finančníkom, ktorému pomáhať nebolo treba.

Existuje ešte jedna rozšírená teória, že dealeri perníkov (perníku) disponujú kvalitným meteorologickým servisom, ktorý ich v dostatočnom predstihu varuje pred blížiacou sa búrkou. A oni zastavia tehelňu, respektíve začnú sťahovať marcipánové tehly z obehu.

Karpiš veľmi detailne popisuje tristné výsledky modelovania počasia v praxi. Aj keď podľa vyjadrení rešpektovaných meteorológov tesne po búrke by sa mohlo zdať, že ju predpovedali úplne všetci.

Taký Joseph Stiglitz v roku 2002 (zhodou okolností presne rok na to, ako dostal Nobelovu cenu za ekonómiu) odhadol riziko hypotekárnych gigantov Fredie Mae a Fanny Mac pre verejné peniaze na nulu. To mu ale po kríze nebránilo napísať knihu o tom, čo bolo príčinou kolapsu.

A nielen, že sociálni plánovači nemajú k dispozícii predpoveď počasia. Oni ani nemajú okno, z ktorého by sa mohli pozrieť, či prší, alebo sneží práve teraz!

Dáta, na základe ktorých sa plánuje ekonomická aktivita každého z nás, majú totiž niekoľkomesačné oneskorenie. Aj preto mohol Ben Bernanke v roku 2008 povedať FED momentálne nepredpovedá recesiu, keď už vonku duneli hromy ekonomickej búrky v plnom prúde.

Ako keď ministerstvo financií SR predpovedalo v poslednom štvrťroku 2008 na nasledujúci rok rast HDP 5% – nakoniec to bolo 5 percent, ale pokles. Nahnať celý národ v decembri v plavkách, s nafukovačkami pod pazuchou, na kúpalisko. To je jediná úloha štátnych propagandistických meteorológov.

Nedá sa očakávať, že by Karpišova interpretácia ekonomického kolapsu našla v dnešnej dobe širšiu popularitu. Problémom nie je ani tak to, že by zatvorenie perníkovej tehelne finančne zabolelo veľké množstvo ľudí (a teraz nemyslím bankstrov, ale armádu štátnych zamestnancov, dôchodcov …). Presťahovanie z marcipánových mrakodrapov do kamenných domčekov by znamenalo hlavne bolestivú ranu ľudskej predstave o vlastnom poznaní a možnostiach. Až raz ale takúto intelektuálnu pokoru získame, svet sa zmení na lepšie miesto na život.

4,257 celkovo návštev, 1 návštev dnes