Menej štátu

Rozprávky sú často dobrým námetom k zamysleniu. Ak vám navyše myseľ napadol mém vo forme ekonomického spôsobu myslenia, dopadne to niekedy takto: Soľ nad zlato alebo zlato nad soľ, alebo na inom blogu takto.  V tento vianočný čas som sa nevyhol ďalšej sérii rozprávok a tak prinášam druhý diel. Tento krát sa bude zápletka odvíjať okolo problému súkromného poskytovania kolektívneho statku v rozprávke Honza málem králem [45:15-48:05; ak máte možnosť, odporúčam najskôr pozrieť].

Problém kolektívneho statku je v zásade jednoduchý. Existujú určité statky alebo služby, pri ktorých je problematické vylúčiť neplatičov zo spotreby a teda sa ku statku alebo službe dostanú aj tí, ktorí sa rozhodli nezaplatiť. Nemusíte byť génius, aby vás napadla otázka: „prečo teda vôbec platiť?“ Spotrebitelia kolektívneho statku tak majú tendenciu stať sa čiernymi pasažiermi. Ak sa však všetci stanú čiernymi pasažiermi, podnikatelia nedokážu vyzbierať dosť zdrojov na produkciu takýchto statkov. Problém je na svete. (Všimnite si, že ekonómovia tak vidia problém v stave, keď niekto nedokáže zarobiť na spotrebiteľoch a naopak nevidia žiadny problém v situáciách, kedy producenti môžu poľahky zarábať na uspokojovaní potrieb spotrebiteľov. Len toľko k často opačným a mylným názorom laickej verejnosti).

Trochu viac formálnejšie ekonómovia tento problém kolektívneho statku často znázorňujú pomocou hry väzňová dilema. Aplikujem logiku tejto hry rovno priamo na problém kolektívneho statku (niečo o pôvodnej hre si môžete naštudovať napr. tu). V tabuľke 1 vidíme, že v hre vystupujú dvaja hráči: Ja a On; pričom čísla v tabuľke predstavujú výplaty týchto hráčov na základe ich rozhodnutia v závislosti od rozhodnutia toho druhého (prvé číslo v každej bunke je výplata hráča Ja a druhé hráča On). Zo strategickej štruktúry výplat v tabuľke by malo byť zrejmé, že neprispieť na kolektívny statok je dominantnou stratégiou, t.j. nech spraví On hocičo, je pre mňa najlepšie neprispieť. Ak On neprispeje (prvý stĺpec) je pre mňa najlepšie tiež neprispieť, inak budem sám niesť náklady (0 > -10). Ak On prispeje (druhý stĺpec) je pre mňa lepšie stať sa čiernym pasažierom (120 > 100). Ak takto však budú uvažovať obidvaja, dostanú sa do rovnováhy (0;0), pričom kolektívne by preferovali (100;100). Každý sa sám za seba rozhodol správne, ale dokopy ich rozhodnutie dalo nesprávny výsledok. Vitajte na odvrátenej strane racionality.

Tento problém sa však netyká len monetárnych oblasti, keď niekto finančne neprispeje na kolektívny statok. Môže vzniknúť aj v momente, keď má niekto zdvihnúť z cesty niekoľko ťažkých kameňov, na ktorých si pravidelne obchodníci rozbíjajú svoje vozy. A to je presne situácia, v ktorej sa ocitol Honza z rozprávky. Keď podišiel k obchodníkom, ktorí lamentovali nad práve rozbitými vozmi a hrozným technickým stavom vozovky, spýtal sa ich: „proč ty balvany neodvalíte?“. Na čo mu Obchodník1 odvetil, akoby absolvoval základný kurz teórie hier: „ať to udelá kdo chce, já ne!“.[1] Honza tak pochopil, žiadny obchodník nemá podnety k tomu, aby bol on ten, čo bude znášať náklady odpratania kameňov vo forme únavy a bolesti krížov. Pričom však všetci by boli na tom lepšie, keby spoločne tieto kamene upratali – v zhodne s vyššie opísaným modelom väzňovej dilemy. Výsledkom bola nebezpečná cesta, na ktorej si pravidelne obchodníci rozbíjali ich vozy.

Honza však nezaháľal a prišiel s geniálnym riešením. Jednoducho presvedčil oboch obchodníkov, že pod takýmito kameňmi sa často zvykne ukrývať poklad. Ekonóm by povedal, že využil tzv. selektívny podnet v podobe súkromného statku, ktorý je poskytnutý iba výhradne dobrovoľnému prispievateľovi na kolektívny statok. Honzovi sa tak podarilo zmeniť  výplatnú maticu. Teraz už situácia v rozprávke mohla pri troche šťastia vyzerať nasledovne:

Honza tak v rozprávke šikovne zviazal prispenie na kolektívny statok s odmenou v podobe súkromného statku. Tým pádom sa prispenie stalo ziskovým. Na potenciál tohto riešenia upozornili rôzni ekonómovia. Pravdepodobne prvým bol Mancur Olson v jeho slávnej knihe Logika kolektívneho konania (1965) a neskôr aj Ronald Coase v jeho nemenej slávnom článku o súkromne poskytovaných majákoch (1974). Toto však nebolo všetko. Autori filmu totižto poukázali na jeden špecifický druh kolektívneho statku, ktorý je možné bez väčších problémov poskytovať dobrovoľne.

V rozprávke sa sám Honza najskôr pokúsil zdvihnúť problematické kamene zo zeme. Nepodarilo sa mu to však. Problémom bolo, že na ich zdvihnutie boli potrební minimálne dvaja ľudia. Ekonómovia v prípade takýchto kolektívnych statkoch zvyknú hovoriť o tzv. lumpy goods, teda nejakých skokových, diskrétnych statkoch, ktoré môžu byť poskytnuté len v prípade, že je dosiahnutý určitý prah príspevkov (provision point). V našom rozprávkovom prípade je to dobrovoľný príspevok presne dvoch ľudí pri dvíhaní kameňa. Takáto produkčná funkcia statku však nie je na škodu – ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať – ale skôr naopak. Za určitých okolnosti môže práve napomôcť pri dobrovoľnom poskytovaní kolektívneho statku. Takýto kolektívny statok je totižto charakteristický tým, že konečné množstvo kolektívneho statku je dané najmenším príspevkom dobrovoľného prispievateľa.

V takejto hre (tabuľka 3) už nie je dominantnou stratégiou (t.j. stratégiu výhodnou bez ohľadu na to, čo spravia ostatní) neprispievať – stať sa čiernym pasažierom. Rovnako táto hra už nemá len jednu rovnováhu s neoptimálnym výsledkom; ale má v skutočnosti rovnováhy dve (0;0 a 100;100), pričom jedna z nich je preferovaná každým hráčom a našťastie je to tá optimálna rovnováha, kedy kolektívny statok je poskytnutý (100;100). Problémom tak už nie je konflikt hráčov ako v prípade väzňovej dilemy, ale skôr problém koordinácie. Ten môže byť v prípade dostupnej možnosti komunikácie a nízkych transakčných nákladov pomerne jednoducho vyriešený. Obaja hráči tak majú pomerne dobrú šancu, že si tento kolektívny statok nakoniec poskytnú. Skutočnosť, že boli tieto kamene také ťažké, tak bola paradoxne na prospech obidvom obchodníkom z rozprávky.

Ekonómom, ktorý sa ako prvý zamyslel nad takýmito špecifickými kolektívnymi statkami bol Hirshleifer. Nazval tieto statky ako kolektívne statky s „najslabším ohniskom v reťazi“ (weakest-link public goods).  V jeho článku (1983) prišiel s príkladom obyvateľov okrúhleho ostrova, kde každý vlastní jeden malý výsek kužeľovitého tvaru. Pričom snahou obyvateľov je vybudovať po vonkajšom okraji ostrova priehradu proti záplavám. Z príkladu je zrejmé, že celková funkčnosť priehrady (t.j. kolektívneho statku) bude daná najmenším príspevkom jednotlivého obyvateľa – t.j. výškou priehrady, ktorú vybuduje na svojom pozemku. Stačí, že jeden obyvateľ nevybuduje svoju časť dosť vysoko a všetci skončia zatopení. Prispieť na kolektívny statok preto musia všetci, čo odstraňuje problém čierneho pasažiera. Rovnako ako v príklade s dvoma obchodníkmi na ceste s ťažkými kameňmi.

Autori rozprávky Honza málem králem tak poukázali na dva šikovné spôsoby ako poskytnúť kolektívne statky na základe dobrovoľných príspevkov bez nutnosti štátnej intervencie. Samotný Honza v rozprávke vystupoval v úlohe inštitucionálneho podnikateľa, ktorý síce priamo neposkytol žiadny statok, ale pomohol zmeniť inštitucionálne podmienky „hry“, a tým prekonať spoločenskú dilemu, v ktorej boli obchodníci uväznení. Ako to však v rozprávke býva, Honza si od obchodníkov nevyslúžil vďaku, ale nadávky a pár hodených kameňov.

5,038 celkovo návštev, 1 návštev dnes