Bolo to približne pred pol rokom. Práve v čase extrémnych mrazov. Sedel som v našej firme, pil kávu a vychutnával si ten pocit, že medzi mnou a mrazivou atmosférou vonku sa nachádza hrubá stena. V tej chvíli vtrhli do našej firemnej kuchynky kolegovia naobliekaní ako eskimáci. S entuziazmom na tvári sa ma spýtali, či nejdem s nimi demonštrovať proti gorilám. Tváril som sa dosť rozpačito. Po chvíli presviedčania sa ma jeden z nich pokúsil zlomiť sugestívnou otázkou: „Tebe nezáleží na tom, čo sa deje s tvojimi peniazmi?“
Trochu to mnou trhlo. Iste, že mi na tom záleží. Reflexívne som siahol po peňaženke a prekontroloval jej obsah. Aby som znova nadobudol psychickú rovnováhu, rýchlo som sa utekal prihlásiť do internet bankingu. Našťastie bolo všetko v poriadku. Poprial som kolegom veľa šťastia v boji za krásny lepší svet a vrátil sa do kancelárie.
Okrídlené klišé, že štátny majetok patrí nám všetkým používajú politici vždy, keď sa im to hodí. A nerozumiem, ako im ešte na to niekto môže naletieť.
Verejné zdroje vznikajú rôznymi spôsobmi. V dnešnej postmodernej dobe si dokáže štát svoje peniaze vytlačiť. V nedávnej dobe si štát všetko, o čo mal záujem, jednoducho zobral pod pojmom takzvaného znárodnenia. Ale pôvodná myšlienka počítala so zdaňovaním. Teda s procesom, keď štát poskytuje svojim občanom služby, tí zato platia príslušnú sumu z vlastných prostriedkov. Už len z definície daného procesu vplýva, že občan vlastníctvo a kontrolu nad svojimi finančnými prostriedkami stráca. Na druhej strane získava nárok na služby alebo tovary zo strany štátu.
Niekto by tu mohol ale namietať. Predsa prostredníctvom volených zástupcov majú občania v demokratickom zriadení verejné zdroje neustále pod kontrolou. Toto tvrdenie v realite naráža na množstvo prekážok. Zastupiteľská demokracia nedáva konkrétnemu voličovi v podstate žiaden vplyv na fungovanie vecí verejných. V mase niekoľkých miliónov je hlas jedného z nich zanedbateľnou kvapkou v mori.
Kvôli tomu sa voliči zgrupujú do záujmových skupín. Tieto skupiny občanov s rovnakými názormi na spoločenské otázky zastupujú politické strany. Vo vyspelých demokraciách sa nakoniec vygenerujú dva tábory, ktorých spája najmenší spoločný menovateľ. V programoch takýchto veľkých ľudových strán už zo zásady nie je miesto pre menšinový názor. Pre politikov nie je minorita zaujímavá. V konečnom zúčtovaní sa ráta iba väčšina. Všimnúť si to mohol každý, kto si niekedy dal tu námahu a prečítal si volebné programy veľkých strán. Hemží sa to tam nekonkrétnymi frázami, ktoré by si strany mohli bez problémov medzi sebou vymieňať a čitateľ by si to ani nevšimol. Zvoliť nejakú kvalitatívnu zmenu v takejto situácii je náročné.
Ak teda volič nemôže vplývať na verejné financie nepriamo cez volebnú urnu, jeho druhou možnosťou je samotná kandidatúra cez spomínané politické strany. Príležitosť ovplyvňovať smer zaoceánskeho parníka s názvom ľudová politická strana sa dá získať prepracovaním sa administratívnym aparátom partaje na určitú rozhodovaciu úroveň. Tým občan získa možnosť nominácie, respektíve kandidatúry na verejnú pozíciu. A tá je už priamo spojená vplyvom a kontrolou nad verejnými zdrojmi.
To je ale často sizyfovská úloha. Samotný profesionálny politický aparát si vyberá osoby, ktoré sú kompatibilné s nastaveným smerovaním. Každého reformátora považujú za ohrozenie vlastných pozícií. Nemôžme sa teda čudovať, že vo vyspelom demokratickom svete vládnu profesionálni byrokrati bez názoru a vízie. To sú presne tie vlastnosti, ktoré sa im osvedčili, keď sa šplhali po straníckom rebríčku do svojich dnešných pozícií.
Daňový poplatník v podstate stráca všetku kontrolu nad svojimi finančnými prostriedkami v momente, keď sa peniaze z jeho účtu presunú na účty štátnej pokladnice. Teoretické možnosti vplyvu na verejné zdroje, ktoré demokracia ponúka sú obmedzené a časovo veľmi náročné. Bežný občan to podvedome cíti a preto väčšinu svojej pozornosti venuje práve znižovaniu daňových výdajov. Neverili by ste, s akou inovatívnosťou a kreativitou sa stretávajú daňové úrady, keď ide o možnosť znížiť si daňové povinnosti. Je to posledný moment ako ubrániť svoj majetok pred nenásytnosťou štátnej Hydry. Vyslovím jednu domnienku – dane si optimalizujú aj kovaní socialisti v našej dnešnej vláde.
Aktivita, ktorú dokážu daňoví poplatníci vyvinúť, keď sa snažia uchrániť svoje peniaze pred štátom, je v ostrom kontraste s pasivitou, ktorá zavládne, keď sa peniaze dostanú do šedej zóny verejného vlastníctva. ‘Naše spoločné‘ peniaze sa častokrát v rozpore s proklamovaným cieľom stávajú peniazmi súkromnými. A väčšina obyvateľstva sa neefektívnemu procesu vynakladania verejných zdrojov iba prizerá.
Ak by sa čosi podobné dialo so súkromnými prostriedkami, tak by vlastník jednoznačne zasiahol. Snažil by sa uchrániť hodnoty a majetok, ktoré považuje za svoje. V prípade majetku štátneho, ale neexistuje nikto, kto by mal motiváciu zasiahnuť. Konkrétny vlastník jednoducho absentuje. A experiment s kolektívnym vnímaním vlastníctva verejného majetku nevyšiel. Kolektív odmietol brať zodpovednosť za niečo, na čo má nulový vplyv.
Zverejnenie spisu Gorila šokovalo Slovensko. Surová realita prepisov rozhovorov vrcholových politikov a podnikateľov bola studenou sprchou. Tí, čo mali sledovať verejný záujem, sledovali iba výšku svojho bankového konta. Verejné peniaze sa stali zdrojom bohatstva kvázipodnikateľských kruhov. A pani Bubeníková mala doma čo vysvetľovať. Počiatočná vlna občianskeho záujmu bohužiaľ opadla napriek šokujúcemu obsahu spisu veľmi rýchlo.
S týmto faktom museli aktivisti protigorilých protestov počítať. Občianska pasivita podľa mňa nevychádza z nedostatku interesu o verejné dianie, ale skôr zo správneho zhodnotenia reality. Nemôžme občanovi vyčítať nezáujem, ak nemá žiadnu kontrolu a vplyv na hospodárenie štátu. Z praktického hľadiska je jedno, či štát zinkasuje za paroplynový cyklus 1, alebo 10 miliárd korún (nepopieram obrovský rozdiel morálny). Všetky štátne zdroje sa skôr či neskôr utopia v neprehľadnom fungovaní verejných úradov a inštitúcií. Večný deficit na konci každého účtovného roku je tomu dobrým dôkazom.
Prečo tomu tak je? Prečo je korupcia a klientelizmus vo verejnom sektore večnou témou od biblických čias? Zdravé motivácie, ktoré charakterizujú súkromný majetok absentujú, keď ide o takzvaný majetok spoločný. Súkromný sektor má prirodzený záujem o efektivitu. Základný rámec takéhoto fungovania generuje trhové prostredie. Činnosť účastníkov trhu motivuje vidina zisku, obmedzuje hrozba bankrotu. Verejné inštitúcie v tomto režime nefungujú.
Existuje snaha tieto motivácie umelo vyvolať aj v prostredí štátnych organizácií. Tento proces vedie k výnimočnému stavu, ktorý panuje vo verejných inštitúciách. Ten má zaručiť, že sa peniaze od daňových poplatníkov budu míňať efektívne a na vopred proklamované ciele. Vytvárajú sa pravidlá na nákup tovaru, organizujú sa rôzne tendre a výberové konania, zverejňujú sa zmluvy na internete…
Všetky tieto opatrenia sú v súkromnom sektore zbytočné. Vlastník zdrojov má prirodzený záujem, aby nakúpil najlacnejšie a preto si nemusí cenové ponuky zalepovať do zapečatených obálok a následne otvárať pred svedkami a kontrolórmi. Svoje zmluvy nemusí dávať na internet, aby mu ich niekto cudzí porovnal s cenami trhovými. Spraví si to sám z vlastnej iniciatívy.
Množstvo politikov si z transparentnosti a boji proti korupcii spravili svoju politickú agendu. Ale treba si uvedomiť, že celá táto téma je v podstate len snaha o prirodzené trhové motivácie v nefunkčnom verejnom sektore. Svojim spôsobom určité ohýbanie reality. Úradník nikdy nebude vnímať zverené peniaze ako svoje vlastné. Nemotivuje ho k tomu zisk, strata pre neho nie je hrozbou.
Niekedy mi to pripomína šoférovanie auta so zaviazanými očami. Je to nesmierne náročný proces, adrenalínová skúsenosť pre šoféra a pekelné nervy pre spolujazdcov. Dovolím si predpovedať, že nikdy si nebudeme môcť povedať, že sme túto činnosť zvládli. Že náš šofér má rovnakú istotu za volantom, ako tí bez šatky na očiach. Čiže ako šoféri s prirodzenými trhovými motiváciami. A mne sa už nechce čudovať nad tým, že šofér so šatkou na očiach znova raz nabúral. Preto som sa protigorilých demonštrácií nezúčastnil.
3,929 celkovo návštev, 1 návštev dnes
Vynikajúci článok. Páči sa mi, že sa nevysmieva tým, ktorí na demonštrácii boli.
“Prečo je korupcia a klientelizmus vo verejnom sektore večnou témou od biblických čias? Zdravé motivácie, ktoré charakterizujú súkromný majetok absentujú, keď ide o takzvaný majetok spoločný. Súkromný sektor má prirodzený záujem o efektivitu.”
Nech sa plat ludi, rozhodujucich vo verejnom sektore urcuje od efektivity statneho aparatu a od zadlzenosti statu a potom sa mozno nieco v efektivite verejneho sektora zmeni.
nie, pretoze stale je lepsie si uliat 100k€ a potom prist na vyplate o 100€ ako si neuliat tych 100k a dostat na vyplate o 100 viac.
lebo im nehrozi zodpovednost za skodu. neboj sa ako by sa zmenilo ich spravanie, keby tak 20-30 uradnickov supli na 10 rokov do basy na tvrdo, a zhabali im majetok do tretieho pokolenia. alebo si myslis, ze v severskych krajinach sa nekradne z nejakeho prazvlastneho dovodu? ludom tam zostalo zafixovane v mysliach to, ze v stredoveku sa tam ludom za kradez odtinali ruky. tvrdite, ze v sukromnom sektore to funguje preto, lebo clovek sa obava straty. bol by v tom cert, aby sa tento stav nedal navodit aj v statnej sprave. preto si dnes byrokrati robia co chcu, lebo tento pocit, tento stav mysle nemaju. to ale automaticky neznamena to, ze sa to neda zmenit. aj byrokrati su len ludia.
Neviem Kristián, či máš aj praktické skúsenosti. Pretože ja mám a viem, že to fungovať nebude. Krásne je to vidieť na príklade verejného obstarávania. Niet neefektívnejšej cesty zabezpečiť tovar/službu, ako je verejné obsarávanie. Ak ide o veľké peniaze, tak nastane jedna z dvoch situácií:
1. firmy sa dohodnú a aj keď výber prebehne úplne v súlade so zákonom, efektívny nebude
2. firmy sa nedohodnú a budú sa vláčiť po úradoch pre verejné obsaráranie, súdoch … a obstarávateľ proste neobstará.
.
Ty nevidíš rozdiel medzi súkromný a verejným vlastníctvom. Ja vidím rozdiel priepastný. Pretože pri súkromnom vlastníctve mám možnosť nekúpiť. Aj z úplne iracionálnych dôvodov môžem proste služby mobilného operátora nevyužívať. A bude to úplne nezávisle od toho, že pracovníci všetkých ponúkaných operátorov budú stelesnená morálnosť a profesionalita.
.
A naopak: akokoľvek férovo realizované štátne služby majú tú zásadnú nevýhodu, že ich občan proste kúpiť musí, resp. sa musí podrobiť rozhodnutiu väčšiny.
.
Nie je problém v tom, či štát danú službu/tovar nakúpil korupčne, alebo transparentne. Problém je v tom, kto rozhodne, či daný tovar/službu nakúpiť vôbec mal. Na trhu je to jasné, vyberie si v konečnom dôsledku zákazník. Vo verejnom sektore sa o zmysluplnosti obstarania vôbec nediskutuje. Všetci sa bavia len o transparentnosti.
.
Ale mne je úplne jedno, či moje peniaze niekto použije v rozpore s mojim želaním na transparentné, alebo netransparentné obstaranie niečoho, čo ja nepotrebujem a nechcem.
z cisto filozofickeho hladiska sukromne vlastnictvo ani neexistuje. uvediem dva dovody. vsetko co tu mame je nam iba zapozicane, nie sme nesmrtelni a „svoj“ majetok si na onen svet vziat nemozme. vsetko co dnes uzivame je nam len zapozicane od buducich generacii.
a za sukromne vlastnictvo mozes povazovat iba to, co ako tebe zapozicany majetok ostatny respektuju ako „tvoj“ majetok. ty povazujes za svoj majetok svoj prijem a fico s miklosom cast z neho povazuju tiez za svoj.
dalej, mozno ti je povedoma teoria tragedie spolocnej pastviny. v roku 2009 ju elinor ostromova poslala dokolien za co podla mna pravom ziskala nobelovu cenu. podcenujete ludi, ze sa vraj nevedia dohodnut. opak je pravdou. dokonca to niektore rakuske aj liberalne teorie dokazuju, len tu sa vam to nejak nehodi do kramu. ak by sme my ako obcania nechceli, aby byrokrati robili verejne obstaravanie tak by ho nerobili, bodka. je to stale o tom, ze co im my dovolime a ze im toho dovolime hodne, tak to je zial fakt.
Podcenujes rolu institucii
tie ziadnu rolu nemaju, su rovnakou fikciou ako stat. dokonca aj sukromne firmy a korporacie su fikciou. existuju iba ludia, ich jednanie a demonstrovane preferencie.
Ale no tak. O jeden post vyssie sa ohanas Elinor Ostrom, ktora prave institucie studovala, aby si o post neskor napisal iba truizmus, ze „za vsetkym ludskym hladaj cloveka“
ona mohla studovat maximalne ludi, ich spravanie, jednanie, kulturu… v tych instituciach.
Vsak to by som si ani nedovolil popierat.
Studium institucii je na zaklade metodologickeho individualizmu (jednaju len jednotlivci, nie firmy, nie staty), . Lenze uloha spolocenskych vied nie je tymto poznatkom vycerpana – Nestaci iba vysvetlit individualne jednanie za danych obmedzeni. Je treba skumat aj „dosledky tychto obmedzeni, ktore vyplynu na kolektivnej urovni“.
Nezamyslane dosledky, ktore plynu z individualnych interakcii, vsak to je Mises. Rovnako tak Hayekov Cosmos a Taxis. Teoria hier s Nashovymi rovnovahami, vaznovo dilema.
Ostromova s Williamsonom (myslim) ziskali tzv. Nobelovu cenu za ekonomiu za pracu ohladne institucii a prave Ostromova je jednou z klucovych osob celej Novej Institucionalnej ekonomie
Nechce sa mi filozofovať. Ty píšeš, že nevidíš rozdiel medzi rozhodovaním človeka s právomocami v štátnej a v súkromnej firme. Že keby sa vraj nastavili nejaké pravidlá, že aj to rozhodovanie v štátnej firme by bolo v poriadku. Źe keby bola nejaká hmotná, či iná zodpovednosť, že tie rozhodnutia by tam boli lepšie.
.
Ja s tým nesúhlasím a uviedol som príklad, kedy v štátnej firme nedokážu zaobstarať tovary/služby. A dôvodom je to, že o korektnosti daného obstarávania by nakoniec rozhodoval súd. Proste ty predpokladáč, že existuje exaktný spôsob, ako určiť, či obstarávanie bolo transparentné a korektné. A ja tvrdím, že taký spôsob neexistuje.
.
V súkromnej firme je to úplne naopak. Sú to súkromné peniaze a teda zlé/korupčné rozhodnutie si odnesie vlastník tých peňazí. Vlastník vôbec nemusí riešiť, či daný pracovník postupoval korektne. Môže ho vymeniť, resp. zmeniť jeho rozhodnutie bez toho, aby mu musel niečo vysvetľovať. Z titulu vlastníka.
.
A podobne je to s (podľa mňa hlavným) problémom obstarávania v štátnom podniku: ako sa urči, čo a či vôbec je treba obstarávať? Demkratickým hlasovaním? Alebo ako? Pretože v súkromnej firme to opäť nemusia riešiť. Ak nakúpia hlúposti, tak zo svojich peňazí. Ak tých chybných rozhodnutí urobia vo firme priveľa, tak firma skrachuje. A vôbec nebude záležať na tom, že dotyční si svoje jednotlivé rozhodntutia obhája pred nejakým súdom.
.
Vy etatisti stále tvrdíte, že problém je len v ľuďoch. Že problémom je korupcia, či slabá zodpovednosť štátnych zamestnancov. Ja, zástanca voľného trhu tvrdím, že na voľnom trhu nepotrebujem sofistikované metódy určovania správnosti rozhodnutí. Pretože každý rozhoduje o svojom vlastnom majetku, resp. slobodne toto rozhodovanie deleguje na iného (vlastník firmy na mamagement) a následky si nesie sám.
.
Štát je jeden a zlé rozhodnutie sa dotýka všetkých. Zlé rozhodnutie jednej firmy mu môže potopiť, ale vzhľadom na konkurenčné prostredie bude danú službu poskytovať ďalšia firma. Rozdelením rizika sa proste eliminuje to, čo u štátu potrebuješ robiť bezrizikovo.
bezrizikovo? take nieco nepoznam a nepozna to ani ziadny etatista. buducnost nepozname a preto nakladom kazdeho nasho jednania je riziko.
aj stat je o delegovani. ja za to nemozem, ze kazde 4 roky bezi k urnam viac ako polovica ludi s volebnym pravom k urnam a deleguju cast svojej moci, zodpovednosti na inych. nikto ich pri tom nenuti. je to ich nazor, viera, alebo presvedcenie.
svojim nazorom vlastne popieras aj tu moznost, ze by prisiel clovek tvojej „krvnej skupiny“ a dokazal by manazovat stat takym sposobom, ze by dostal znacku „menej statu“. skus sa nad tym zamysliet. o kom to je? ano presne, o ludoch. ziadna opica, tiger ani robot, alebo metla s lopatou tu „menej statu“ a ani viac slobody nezabezpeci. je to tak proste.
No a tu sa pre zmenu do bodky zhodneme.
Kristian, tak zrovna mne skutocne nemusis vysvetlovat, ze problem nie je nejaka entita „stat“, ale ze o moje peniaze sa zaujimaju hlavne moji spoloubcania. Ja ale polemizujem s tvojim tvrdenim, ze aj v statnom podniku by sa nejakym sposom dalo zabezpecit, aby sa manageri rozhodovali v prospech statu. A argumentujem tym, ze proste nedokazes definovat, co to znamena, „v prospech statu“. Pretoze u statneho podniku taku definiciu potrebujes. Kym sukromnik nic take nepotrebuje. Majitel rozhodne, ze tvoje konanie nebolo v zaujme firmy a prepusti ta. Nic ti nebude musiet vysvetlovat. Je vlastnik a ukoncit spolupracu v zmysle pracovnej dohody ma pravo. Rovnako ako ty.
.
Ja argumentujem a pisem proti statu hlavne preto, aby som sa pokusil presvedcit spoluobcanov, ze menej statu je lepsie pre vsetkych. A prave preto podporujem nazor v clanku, ku ktoremu diskutujeme, ze riesenim nie je lepsi stat, pretoze to jedniducho nejde zabezpecit, je to proti logike. Riesenim je len a prave to, aby ludia na stat delegovali ovela menej pravomoci, ako deleguju dnes.
.
Vascina ludi nadava na fica a ja vzdy tvrdim, ze on len vykonava legitimne poziadavky svojich volicov. Nie fico, ale poziadavky jeho volicov voci mojmu majetku su realny problem.
„Podcenili sme to, čoho sú ľudia schopní a dôležitosť zapojenia ľudí, ktorí môžu spraviť viac ako niekto vo vláde, kto len určí pravidlá,” povedala pri preberaní svojej Nobelovej ceny.
o verejnej pastvine sme sa bavili pri inom clanku a ked dobre pamatam, aj vtedy to skoncilo pri tom, ze tragedia nastava vtedy, ked sa ludom do zivota zacne montovat stat, co dokazala aj tato pani.
ani mne sa nechce filozofovat, ale ked dostatocne mnozstvo ludi veri ze stat existuje a je v jeho mene ochotnych pachat na nesuhlasiacich nasilie a zlo, potom to dopadne tak ako to je teraz.
Karol, ale ten jej vyrok nie je o teorii tragedie spolocnej pastviny. pravidla vyuzivania spolocnej pastviny by tu boli aj keby vlada neexistovala.
budem sa opakovat:
o verejnej pastvine sme sa bavili pri inom clanku a ked dobre pamatam, aj vtedy to skoncilo pri tom, ze tragedia nastava vtedy, ked sa ludom do zivota zacne montovat stat, co dokazala aj tato pani.
doplnim:
ano pravidla ktre si vytvoria ludia ktorych sa ta pastvina tyka su zvycajne dobre pravidla a ludia ich respektuju. ked sa to toho zamiesa stat, vtedy nastava tragedia. myslim ze by sa ten jav mal premenovat na tragediu statnej pastviny.
verejna pastvina vs. statna pastvina podla mna najviac do kariet pasuje libertarianom / anarchokapitalistom /anarchosocialistom, lebo ukazuje ze ludia sa vedia dohodnut a dodrziavat pravidla aj bez zasahov statu.
rovnaka tragedia moze nastat aj v sukromnej spolocnosti, kde sa jedna na zaklade moci z postavenia, kde povedzme niekto s nizsim rankom, postavenim ma kopec napadov, dobry prehlad o tom co robi konkurencia atd, ale nie je vypocuty, vyslisany, nik sa o jeho nazor nezaujima. potom ked kvoli obrovskemu egu u zopar jednotlivcov cela firma prichadza o dopyt a smeruje ku krachu tak potom tiez mozeme hovorit o tragedii.
z tvojej reakcie mi vychadza, ze sli lavicovo orientovany libertarian / anarchosocialista (alebo aspon tvoje nazory sa im velmi priblizuju) a v podstate si za menejstatu. chapem ta spravne?
a este doplnim, ze ta pani dokazala to, ze k tragedii spolocnej pastviny moze prispiet ten clovek co ma vacsiu moc, ktoremu ostatni dovolili, aby robil to co robi a teda k tragedii prispeli aj oni svojim (NE)jednanim. boetie tento mnou zdielany postoj prezentoval v diele rozprava o dobrovolnom otroctve.
Karol, som kapitalista, ako vsetci na tejto planete 🙂 a ide mi samozrejme o menej statu. lenze vacsina mojich spoluobcanov, ktori su tiez kapitalisti vidia svoj zisk vacsi v tom, ked je stat vacsi. mozno to ani nie je vacsina ludi, ale su ticho, su mlciacou vacsinou, nepozaduju kvalitu. zaujimavostou je napr. to, ze cigani dokazu na uradoch vybavit vsetko co potrebuju, oni dokazu pozadovat kvalitu. ale ostatnym, to nejde.
>>> vsetko co dnes uzivame je nam len zapozicane od buducich generacii.
Ako si moze niekto zapozicat nieco od niekoho kto neexistuje? Toto nie je filozofia ale nezmysel. Neplette sem akesi nabozenstvo. Pojem vlastnit v etike sa vztahuje na realny svet s realnymi objektami – tela a externe prostriedky.
>>> ak by sme my ako obcania nechceli, aby byrokrati robili verejne obstaravanie tak by ho nerobili, bodka
Skupina 10 ludi ktora ziska 100 milionov na obstaravani ma ovela vacsiu motivaciu, efektivitu (menej rozlicnych nazorov) a zvycajne pristup k legislative ako obrovska skupina danovych poplatnikov ktori zaplatia po 2 EUR kazdy.
Juraj, co je realita, ked ju ma kazdy clovek na tejto planete vnimat inak? a, ze si to zrovna ty, kto mi nieco take napise, teda niekto, kto patri do skupiny ludi, ktora sa riadi praxeologiou, ktoru tato skupina povazuje za apriornu vedu?
k 2. odstavcu. tvrdite, ze kazdy clovek jedna za ucelom zisku a je motivovany ziskom. aj ten kto zaplati inemu cloveku s nalepkou „stat“ 2 eura by mal byt motivovany ziskom, snahou dostat za 2 eura co najviac. no a cuduj sa svete nie je to tak.
Kri k apriornej vede asi tolko, ze napr. Rothbard mal iny postoj ako Mises.Nemal poblem podmienit znalosti a aj Misesove axiomy v style „ak…tak“.
A co sa tyka druheho odstavca, tak tzv. Racionalnu ignoranciu rozporovat snad nebudes?
rothbardov postoj som opisal v tom prispevku. takmer kazdy rodic sa snazi svojim detom subjektivne samozrejme pomoct k tomu, aby mali deti lepsi zivot ako oni samotni. to by asi neslo, keby sme tu teraz vsetko znicili.
ad 2. kto nepozaduje kvalitu, ten ju kazi. je to rovnake ako s vychovou deti. vo vacsine pripadov z nich nebude moc dobre ked sa im nevenujes, ked ich ignorujes. my tych nasich lemplov na uradoch ignorujeme a preto si robia co chcu. mises to povedal aj s batom jasne. panom trhu je spotrebitel. ak sa nezacneme spravat ako pani, tak budeme otroci, do smrti.
Sorry a asi budem jeden z menšiny, ale pasívny postoj mi nejde. Myslím si, že pasivita má priamo za následok to čo tu máme, tj klientelizmus, podplácanie a podobne…
Mám idealistickú predstavu: ja platím dane, ja platím peniaze do štátneho rozpočtu, to znamená som de facto zamestnávateľ
Zamestnávateľ rôznych skupín štátneho sektora. Ako napr. politického, policajného, úradníckeho, súdneho a podobne.
A keď jeden sektor – politici – evidentne kradnú mal by sektor polície dať týchto trulkov za mreže kam patria.
Predpokladám že každý kto chodí na menej štátu vie čo a ako sa udialo na Islande…
Nie je možné aby sme vždy verili keď nám niekto povie: „to sa nedá“, …nedá sa posunúť voľby lebo ústava a zákon nám to nedovoľuje. Prečo? Zákon sa musí zmeniť keď je jasne ze vo vláde na najvyšších postoch budú zlodeji, nech vyhrá ktokoľvek, lenže to by sme nemohli byt apatický a strážiť si krátkozrako len svoju peňaženku a svoj pin kod… nemohli by sme ostať sedieť na zadku. Príklad Islandu to pekne ilustruje.
nedajme sa obalamutiť vetou, že vždy to tak bolo a preto je to v poriadku, ani pre dobrý pocit a ako výhovorku že sme nič nespravili…
kľudne ma ukrižujte ale myslím si to z celého srdca ;-))
peter raksany
neviem ci mozem hovorit za autorov menejstatu ale myslim si ze cielom tejto stranky nie je to aby si rezignoval (ako si to pochopil ty), ale aby si rezignoval na stat. Teda nema za ciel ta balamutit ze to je v poriadku, ale ti vysvetlit ze sektor policie ziadnych politikov do basy davat nebude, aspon teda kym nebudu fizli, sudcovia atd nejake anjelske bytosti. Ak chces argumentovat zapadom tak argumentuj, no imho aj tam politici kradnu, akurat nie tak okato ako u nas ale cez rozne €valy, podporu ekofasizmu atd… trosku rafinovanejsie.
Aj v slobdodnej spolocnosti by mohlo existovat nejake spolocenstvo ako stat, akurat by to bolo na dobrovolnej baze. btw to by bolo dobre vytesat kazdemu socialistovi na celo, ze socik moze byt aj bez statu. Akurat by bola „chyba“ ze by bol uz len dobrovolny, co sa zrejme milym socialistom etatistom nepaci.
Gorila a jej predchodcovia a nasledovníci = napr. O Bratislavskej teplárenskej len ukazuje čo je najtypickejšia črta Slovenska = Nerovnosť pred zákonom.
Nie je to len o ekonomike, rómoch, bezdomovcoch, úradoch, zdravotníctve, školstve, sociálnych veciach… Je to o každodennom žití.
Je to o občanoch tohto štátu.
Rozhorčovať sa a nadávať ako nejaký úradník, politik, podnikateľ, policajt, sudca, prokurátor, policajt…pomohol svojim, alebo sebe a POTOM predniesť tú najSlovenskejšiu vetu:
Nepoznáš niekoho….
????