Menej štátu

Písal sa rok 1959, studená vojna bola v plnom prúde. V rámci zlepšenia komunikácie sa rozhodli špičky oboch znepriatelených veľmocí zorganizovať výstavy, ktoré by občanom navzájom priblížili život v konkurenčnom zriadení. Rok pred tým v New Yorku zorganizovali exhibíciu Sovieti. Teraz bol rad na Američanoch.

Tí presne vedeli ako zapôsobiť na obyčajných Rusov. Stačí prezentovať socialistickému človeku spotrebný kapitalizmus. Funguje to lepšie ako frázy o slobode od všetkých filozofických majstrov pera na svete. Sami vieme, že nič nepodkopalo vieru občanov ČSSR v socializmus viac, ako návšteva bežného rakúskeho supermarketu.

V moskovskom parku Sokolniki Američania postavili domček, do ktorého nainštalovali všetky tie spotrebiče, ktorých boli v USA plné predajne, ale pre sovietskeho človeka predstavovali sci-fi. Na otvorenie exhibície sa dostavil Nixon, toho času viceprezident a sprevádzal po dome Chruščova, toho času generálneho tajomníka. Ich konverzácia medzi pračkou, sporákom a umývačkou riadu bola zaznamenaná a do dejín vošla pod názvom kuchynská debata.

Nikita chvíľu nešťastne počúval, ako spomínané spotrebiče uľahčujú život občanom v prehnitom kapitalizme aby následne skonštatoval: Tieto mašinky sú možno zaujímavé, ale nie sú pre život potrebné. Nemajú praktické využitie. Socialistická gazdinka bude naďalej prať v rukách.

Nič neodhaľuje fungovanie štátu lepšie ako táto reakcia generálneho tajomníka.

Byrokrat nedokáže rozmýšľať v iných koľajach, ako je aktuálny status quo. Ak v roku 1917 zoštátnime priemysel elektrických spotrebičov, tak tým zakonzervujeme aktuálny stav. A to nielen po technologickej stránke – tatramatka model „rodeo“ bude navždy považovaná za vrchol automatizácie domácnosti – ale aj ekonomickej. Generálny tajomník si jednoducho nevedel predstaviť, že by sa ľudstvo dostalo na takú ekonomickú úroveň, že pračka a umývačka by boli súčasťou každej kúpeľne, či kuchyne. Nevedeli si to predstaviť súdruhovia v minulosti a nevedia si to predstaviť ani dnešní marxisti.

Takéto statické myslenie ale nie je doménou komunistického zriadenia.

Na prvý pohľad to možno vyzerá tak, že Nixon mal, na rozdiel od Chruščova, nejaké zvláštne hospodárske znalosti. Že poznal momentálnu úroveň technologického poznania a ekonomickej výkonnosti. A skombinovaním týchto dvoch informácií došiel k záveru, že pračka je bežným spotrebným tovarom. Zatiaľ čo Chruščov tieto poznatky nemal.

Tak to samozrejme nie je.

Richard mal rovnaké statické myslenie o ekonomike ako Nikita. Počítač s jedným megabajtom pamäti podľa viceprezidenta zapratal celú obývačku a bol iba takým matematickým huncútstvom (bez praktického využitia, ako by povedal Chruščov). A podrobné satelitné mapy celého sveta boli podľa Nixona luxusným statkom prístupným iba miliardovej americkej vojnovej mašinérií (Zadarmo? Prístupné každému? You must kidding me!). A tak to malo podľa viceprezidenta byť navždy.

Rozdiel bol ale v tom, že zatiaľ čo na základe Chruščovovej statickej byrokratickej predstavy o svete bežalo celé sovietske hospodárstvo, Nixonove omyly reálnu ekonomiku neovplyvňovali. Na západe nechali konať trh namiesto toho aby zakonzervovali svet predstavami politikov.

Skutočne?

Keď som si k tomuto článku hľadal informácie, našiel som celý záznam kuchynskej debaty na youtube. A je to fascinujúci dialóg. Na jednej strane stojí dedinský balík Chruščov, ktorý svoje nepadnúce sako korunuje v strede debaty komickým klobúkom. Na druhej notorický politický klamár Nixon tip top nahodený. Srdečný Rus má evidentný rešpekt pred právnikom Nixonom. Uvedomuje si technologický náskok konkurenta a snaží sa pred realitou brániť vtipnými bonmotmi. Naopak sebavedomého odťažitého Američana brzdí raketový arzenál jeho sovietskeho oponenta.

Žiadne knihy a prednášky neposkytnú lepšiu predstavu o tom, ako boli karty v studenej vojne rozdané, ako spomínané video. A je na webe zadarmo, prístupné na pár klikov pre všetkých.

Je pre mňa preto nepochopiteľné, prečo v školstve neustále riešime učebnice, osnovy, zošity, keď máme k dispozícií takéto jedinečné zdroje a dnešnú úroveň technológie. Prečo vôbec riešime učiteľov, keď skutoční odborníci sú vzdialení na klik myškou? Prečo v dobe internetu a tabletov si pod štúdiom stále predstavujeme žiačika, ktorý sa učí naspamäť knihu pod prísnym dozorom kantora?

Treba si ale uvedomiť, kedy vzdelávaniu začal dominovať štát. Podľa legendy to bola Mária Terézia, ktorá zaviedla povinnú školskú dochádzku a začala budovať hustú sieť verejných škôl. Bude to asi pravda, lebo práve v osemnástom storočí dominovala štúdiu trojčlenka – hrubá buchla, učiteľ a trstenica.

Nemôžme sa čudovať, že byrokrat zakonzervoval tento stav až do dnes. Trstenicu síce, podľa mojich zahmlených spomienok, vystriedalo pravítko, to je ale asi jediné novátorstvo, ktoré sme na pôde vzdelávania zaviedli. Všetok pokrok úradník ministerstva školstva označil, rovnako ako Chruščov svojho času automatickú pračku, za zbytočný luxus bez praktického využitia.

Ťažko povedať, ako by vyzeralo vzdelávanie, keby štát nekonzervoval stav spred dvoch storočí. Dá sa ale predpokladať, že slobodné vzdelávanie a jeho dnešná, byrokratmi zviazaná verzia, sa od seba líšia podobne, ako sa líši pranie v rukách na potoku od automatickej pračky.

Na záver si treba uvedomiť, že zakonzervované školstvo nám svojou neefektivitou ekonomicky púšťa žilou a ničí detstvo našim potomkom, ale rovnaký stav vládne aj v zdravotníctve. A tam by každý pokrok zachránil ľudské životy.

927 celkovo návštev, 1 návštev dnes